OSEMDESIATE VÝROČIE SVETOVÉHO PORIADKU, KTORÝ JE V TROSKÁCH

Pred 80 rokmi, 26. júna 1945 v San Franciscu, podpísali zástupcovia 50 štátov sveta Chartu Organizácie spojených národov – zakladajúci dokument nového svetového poriadku a ústavu medzinárodného práva, ktorou sa naša planéta formálne spravuje dodnes. Jej obsah a konkrétnu podobu najvýraznejšie ovplyvnila skutočnosť, že ľudstvo práve vzišlo zo šesťročnej celosvetovej agónie najničivejšieho konfliktu všetkých čias a bolo odhodlané vytvoriť model, ktorý navždy postaví vojnu mimo zákon a zabezpečí trvalý mier.

Zakladajúca konferencia OSN v San Franciscu trvala 62 dní, zúčastnilo sa na nej 50 krajín, 283 delegátov, 600 poradcov, 1200 čestných hostí a 1500 novinárov. Dobová tlač nazvala San Francisco metropolou budúcnosti ľudstva. Vojnou rozvrátená Európa však bola na rokovaní skôr v úzadí, chýbali zástupcovia Španielska, Portugalska, Írska, Švajčiarska a Švédska (lebo nevyhlásili štátom fašistickej Osi vojnu) a nemohli sa zúčastniť ani predstavitelia Bulharska, Fínska, Maďarska či Talianska (čiže porazených krajín, ktoré bojovali na strane hitlerovskej koalície).

Samotná Charta OSN bola napokon výsledkom tvrdých kompromisov víťazných mocností druhej svetovej vojny, ktoré na seba prevzali zodpovednosť za udržiavanie globálnej bezpečnosti a oproti pôvodným návrhom rozširovala nielen ciele svetovej organizácie, ale aj právomoci Valného zhromaždenia OSN – hoci nie až tak, ako to navrhovali poprední intelektuáli tej doby (Albert Einstein či Bertrand Russell), ktorí žiadali pretvorenie tohto telesa na svetový parlament.

Našu delegáciu viedol a za Česko-slovenskú republiku záverečný text Charty OSN slávnostne podpisoval minister zahraničných vecí Jan Masaryk. Členmi delegácie bolo aj niekoľko významných slovenských diplomatov, menovite Vladimír S. Hurban (syn Svetozára Hurbana Vajanského a veľvyslanec ČSR v Spojených štátoch, ktorý za vojny odmietol odovzdať ambasádu nacistickému Nemecku), Ivan Krno (v rokoch 1946 – 1952 právny poradca generálneho tajomníka OSN), Ernest Šturc (v roku 1944 zastupoval ČSR na konferencii o novom finančnom a menovom systéme v Bretton Woods a po vojne pôsobil ako expert Medzinárodného menového fondu) a Ján Papánek, ktorý sa dokonca ako člen Koordinačného výboru konferencie zúčastnil na príprave a formulácii konečného znenia Charty OSN a napokon sa stal prvým česko-slovenským veľvyslancom pri OSN.

Spôsob, ako má naša delegácia vystupovať, stanovil samotný šéf diplomacie Jan Masaryk. Odporúčal „byť na očiach, ale príliš sa nevyjadrovať“, zdôrazňoval nevyhnutnosť čo najužšej spolupráce so Sovietskym zväzom, no zároveň inštruoval svojich ľudí, aby si zachovali slušnosť a vrelý vzťah k Američanom. Česko-slovenská delegácia na konferencii hlasovala a konala súhlasne so sovietskou delegáciou. To zdôrazňujem zvlášť pre tých, ktorí si ešte stále myslia, že orientácia našej zahraničnej politiky na ZSSR bola výsledkom akéhosi diktátu a „komunistického puču“ v roku 1948, a nie novým geopolitickým usporiadaním a prirodzeným rozhodnutím Beneša a Masaryka v roku 1945.

Po osemdesiatich rokoch je svetový poriadok v troskách a zdá sa, že Charta OSN nie je pre veľmoci ničím viac ako zdrapom papiera. Ale nebolo to tak vždy a na Organizáciu spojených národov sa často nespravodlivo prenášajú zlyhania samotných veľmocí. Nemám priestor na tomto mieste podrobne opisovať jej vývoj, ale koho to zaujíma, nájde ho v mojej staršej knihe Rozprava o zjednotení ľudstva (kapitola Stručné dejiny svetovej organizácie).
OSN od začiatku trpela ani nie tak na nedostatok právomocí, ako na právo veta, ktoré bolo zavedené po skúsenosti s medzivojnovou Spoločnosťou národov s cieľom, aby všetky veľmoci postupovali spoločne. Dobre myslené ciele však už čoskoro prekazila studená vojna, ktorá celú svetovú organizáciu fakticky paralyzovala. Nemožno však povedať, že OSN bola celkovo neúspešná. V čase svojho najväčšieho rozmachu vyriešila niekoľko vážnych konfliktov (najznámejšia je snáď Suezská kríza), jej generálny tajomník Dag Hammarskjöld bol skutočne rešpektovaný globálny líder a za jej najväčšiu historickú zásluhu považujem proces dekolonizácie – dlhoročné úsilie o oslobodenie porobených národov, ktoré vyvrcholilo rezolúciou Valného zhromaždenia OSN 14. decembra 1960, ktorá vošla do dejín ako „Deklarácia o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom“.

Ľudia si často neuvedomujú, že OSN nie je nadnárodnou, ale medzinárodnou organizáciou, že jej zlyhania sú zlyhaniami veľmocí, nie samotnej inštitúcie, že jednotlivé štáty si z nej náročky robia fackovacieho panáka, aby prekryli vlastnú zodpovednosť. Dnes je OSN podľa môjho názoru v stave klinickej smrti, v podobnom postavení, v akom bola Spoločnosť národov pred druhou svetovou vojnou, keď už nikomu nezišlo na um volať pri medzinárodnej kríze na pomoc túto organizáciu. Aj vyhlásenia súčasného generálneho tajomníka OSN sa ponášajú skôr na výzvy pápeža – pekné reči, ktoré nemajú žiadnu váhu. No keby nebolo OSN, keď raz nebude OSN, budeme si musieť svetovú organizáciu vymyslieť, tentoraz so silnejšími právomocami pri riešení vojenských konfliktov.

Dnešné medzinárodné právo je ešte stále postavené na Charte OSN, ale v skutočnosti je v rozklade. Hlavnou príčinou je politika Spojených štátov, ktorá sa od deväťdesiatych rokov usiluje dosiahnuť globálnu hegemóniu, ktorá jej nepatrí a naráža pri tom na záujmy iných častí sveta a predovšetkým nových vzrastajúcich veľmocí. Séria svojvoľných vojenských intervencií počnúc zásahom NATO v Juhoslávii v roku 1999 cez inváziu do Iraku v roku 2003 až po dnešné bombardovanie Iránu urobila z Charty OSN zdrap papiera. Konanie Ruska na Ukrajine je už len dôsledkom tejto devastácie medzinárodného práva.

Postoje jednotlivých lídrov k vojne v Iráne považujem za škandalózne. Generálny tajomník NATO Mark Rutte odbil novinársku výčitku, že vzhľadom na postoj k ruskej invázii na Ukrajine považuje stanovisko Severoatlantickej aliancie k zjavne protiprávnej agresii voči Iránu za pokrytecké, lakonickou poznámkou, že nesúhlasí ani s jednou slabikou, čo žurnalista rešpektovanej svetovej tlačovej agentúry povedal. Nemecký kancelár Friedrich Merz šokoval celý svet cynickým vyhlásením, že nevidí najmenší dôvod kritizovať USA a Izrael za útok na Irán a poďakoval sa týmto agresorom, že za neho robili „špinavú robotu“. Asi najzvrátenejším postojom v tejto veci je nominácia Donalda Trumpa na Nobelovu cenu mieru za bombardovanie Iránu. Napokon, na Nobelovu cenu za mier bol kedysi nominovaný aj Adolf Hitler, takže dejiny to každému aj tak zrátajú.

Ako kuriozitu dodajme aj stanovisko poslanca za KDH Branislava Škripeka, ktorý ako typický náboženský fanatik a kresťanský sionista vyhlásil, že pravda je na strane Izraela a „svet bol svedkom jednej z najúspešnejších preventívnych vojenských operácií v histórii“. Keďže medzinárodné právo nepozná nič také ako „právo na preventívny úder“ a tento termín pochádza od hlavného strojcu americkej invázie do Iraku, bývalého námestníka ministra obrany USA a neokonzervatívneho ideológa Paula Wolfowitza, dávam podnet orgánom činným v trestnom konaní za podnecovanie a propagáciu vojny. Hoci je dnes medzinárodné právo slabé, na toto máme v trestnom zákone ešte stále paragrafy. Nie je možné, aby sme tolerovali takéto počínanie militantných ľudí, ktorí na jednej strane atakujú každé volanie po mierovom riešení ukrajinského konfliktu ako „proruský postoj“, no zároveň oslavujú izraelskú a americkú agresiu v Iráne.

Z tohto hľadiska nie je krátka iránska vojna bezvýznamným intermezzom, ale zásadným míľnikom, po ktorom už tí, ktorí popierajú pošliapavanie medzinárodného práva v Iráne, nemajú žiadne morálne oprávnenie poukazovať na jeho porušovanie na Ukrajine. Pritom to nie je všetko. Za tých dvanásť dní, čo mal svet odvrátenú tvár smerom k Iránu a nepozeral sa na to, čo sa deje v Gaze, zavraždila izraelská armáda ďalších 870 Palestínčanov. Konanie (alebo naopak pasivita) veľmocenských hráčov však má svoje závažné následky. Ani ten najdokonalejší medzinárodný systém nedokáže zaručiť mier, ak neplatia spoločné pravidlá pre všetkých, ak jeden z aktérov (v tomto prípade Izrael) má jadrový arzenál, no všetci ostatní v regióne majú zakázané ho vlastniť. Je to len pokračovanie imperializnu inými prostriedkami.

Treba to pomenovať otvorene. Spojené štáty nie sú globálnym policajtom, ale bezduchým a brutálnym násilníkom agresívne vnucujúvim svetu svoju vôľu bez akýchkoľvek pravidiel. Jeho história intervencií na Blízkom východe je prípadovou štúdiou katastrofy ich zahraničnej politiky. Irak je najextrémnejším príkladom, ale aj zlyhania v Afganistane, Líbyi, Somálsku, Sýrii, no predovšetkým patologická neschopnosť poučiť sa z nich, sú napriek propagandistickej mašinérii roztáčajúcej sa na plné obrátky nespochybniteľným fiaskom a rozkladajú súčasný svetový poriadok.
Izrael a USA svojimi útokmi na Irán potvrdili, že to oni patria medzi darebácke štáty, ktoré dlhodobo a systematicky porušujú Chartu OSN a medzinárodné právo. To z nich robí morálne diskvalifikovaných a zdiskreditovaných aktérov, ktorým už nikto neuverí, že bojujú za „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, lebo práve oni tie pravidlá ignorujú a svojvoľne si ich prispôsobujú svojim hegemonistickým cieľom. Tzv. preventívna agresia Tel Avivu a Washingtonu iba urýchli preteky v zbrojení v mnohých krajinách globálneho Juhu. Nielen v Teheráne si totiž uvedomili, že Irán bol napadnutý nie preto, lebo mal jadrové zbrane, ale preto, lebo mu chýbali. Na Severnú Kóreu, ktorá si ich stihla zadovážiť, sa dnes už nikto neodváži zaútočiť.

Spravodlivý svetový poriadok nemožno vybudovať na asymetrii, v ktorej niektoré štáty majú právo veta, a iné nie, v ktorej jedna krajina môže mať zbrane hromadného ničenia a jej susedia nie, v ktorej sa pravidlá vnucujú slabším a systém zakotvuje brutalitu práva najsilnejšieho. Chartu OSN si pri jej 80. výročí najlepšie uctíme, keď ju budeme dodržiavať. Nie je tak zložitá a rozsiahla, aby si ju nemohli prečítať všetci a aby pochopili, že to, čo dnes obhajujú západné mocnosti, je bezprávie. Charta nestanovuje, že právo na existenciu majú iba západné štáty s liberálnou demokraciou, ale už v preambule vyslovuje „vieru v dôstojnosť, hodnotu a rovnaké práva národov veľkých i malých“ a vytyčuje cieľ „pestovať znášanlivosť a žiť spolu navzájom v mieri ako dobrí susedia“. Z toho dôvodu zaväzuje členské štáty už v článku 2, aby riešili svoje medzinárodné spory mierovými prostriedkami a aby sa vystríhali hrozby silou alebo použitia sily. Článok 51 zasa stanovuje právo na sebaobranu, ale len v prípade, ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi OSN.

Nič teda neoprávňovalo Izrael a USA k takému postupu, aký si zvolili a ospravedlňovanie takýchto agresívnych činov je prejavom nedostatku medzinárodnoprávneho vedomia. Ak navyše Donald Trump spupne zasahuje do nezávislosti izraelských súdov a žiada okamžité zastavenie procesu s premiérom Benjaminom Netanjahuom pre jeho korupciu, lebo podľa jeho názoru je to „hrdina“ a zaslúži si to za jeho ťaženie proti Iránu, pri ktorom len tak mimochodom zavraždil stovky civilistov a hneď v prvý deň aj iránskeho hlavného vyjednávača, ktorého vraj chceli prinútiť sadnúť si za rokovací stôl… potom musíme konštatovať, že v medzinárodných vzťahoch zavládlo čisté barbarstvo, svojvôľa a chaos. A každý, kto obhajuje takéto správanie, takéto očividné obchádzanie medzinárodných noriem a základných pravidiel ľudskosti, je v mojich očiach zločinec.

Eduard Chmelár