Ani tvrdá ani mäkká sila… Európa tam už nie je

Tento týždeň sa koná najnovší summit NATO. V Haagu sa na ňom zídu lídri všetkých 32 členských štátov NATO – plus Nový Zéland, Ukrajina a Európska únia – na sérii stretnutí a diskusií a ako hlavnú udalosť sa dohodnú na cieli vojenských výdavkov vo výške 5 percent HDP pre všetkých členov. Dohoda má samozrejme toľko dier, že by sa cez ňe dalo prejsť kamiónom. Z týchto výdavkov môže 1,5 percenta pripadnúť jednoducho na obranu, nie je jasné, kedy všetci členovia tento cieľ splnia, a Španielsko si už zabezpečilo úplnú výnimku. Stále je to však víťazstvo prezidenta Donalda Trumpa, bez ktorého by sa o tomto záväzku ani nediskutovalo.

Európski lídri prichádzajú na spoločnú fotografiu. Otázka: na čo vlastne títo ľudia prišli? (Thierry Monasse/Getty Images)

Čo podčiarkuje niečo obzvlášť pozoruhodné na summite: Európa je „tam“ v tom zmysle, že bude fyzicky prítomná a bude to na európskom území (hostiteľom je Holandsko), ale Európa „tam“ nie je v žiadnom skutočnom zmysle. V skutočnosti, aj mimo NATO, sa vynára nespochybniteľný, prekvapujúci a – historicky – šokujúci fakt: Pokiaľ ide o tvrdú silu alebo dokonca mäkkú silu (obľúbený druh sily modernej Európy), Európa sa úplne a absolútne nikde nenachádza.

Pre začiatok sa pozrime na samotný formát summitu. Celý summit je navrhnutý okolo Trumpovej požiadavky na cieľ výdavkov vo výške päť percent, pričom jeden z predstaviteľov povedal : „Musí si zaslúžiť uznanie za tých 5 percent – preto summit organizujeme.“ Nie je navrhnutý okolo Ukrajiny, ktorá očakáva , že po rokoch európskych sľubov, že im poskytne to, čo potrebujú, odíde domov prakticky s prázdnymi rukami. Prečo? Pretože to nie je Trumpova priorita.

Európa sa nemusela stať takou irelevantnou. Svet je koniec koncov multipolárny, čo znamená, že namiesto americkej hegemónie alebo bipolárneho rozdelenia medzi USA a Sovietskym zväzom bude medzi sebou súperiť viacero mocností. Keď však analytici vymenúvajú viacero „pólov“, zvyčajne uvádzajú tri: Ameriku, Čínu a Rusko. Európa – ktorá kedysi vládla svetu – však na zozname nikde nie je. Prečo?

Hlavne kvôli rozhodnutiam Európy. V prvom rade kvôli tomu, koho si vybrali, aby viedol na úrovni Európskej únie.

Problematické sú aj jednotlivci, ktorých si vybrali, aby slúžili ako ich verejné tváre a formálni lídri. Dlho sa na pozíciu „úradníka Európskej únie“ pozeralo ako na neúspešný vzostupný krok a pri ich súčasnej generácii nie je ťažké pochopiť prečo. Pozrite sa na troch najvyšších úradníkov. Predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová bola neúspešnou ministerkou obrany, ktorá získala svoju funkciu, pretože si Emmanuel Macron a Angela Merkelová mysleli, že nebude robiť problémy. Predseda Európskej rady Antonio Costa? Bývalý portugalský premiér, ktorý bol po korupčnom škandále nútený odísť z funkcie. A Kaja Kallasová, ktorá pôsobí ako vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku – čo najbližšie k „ministerke zahraničných vecí“, ako sa Európska únia môže dostať – nebola po škandále nútená odísť z funkcie. Škandál jej však podstrihol krídla: Zistilo sa, že jej manžel obchoduje v Rusku so spoločnosťou, ktorej dala státisíce eur. Tvrdila, že sa nikdy nepýtala, čo spoločnosť robí, čo bola buď lož, alebo vyhlásenie, ktoré vyvolalo otázky o jej finančných schopnostiach. Prieskumy verejnej mienky jej strany sa prepadli a ona mala prehrať ďalšie estónske voľby, až kým ju nevybrali do Bruselu.

Práve vymenovanie Kallasovej zdôrazňuje ďalší problém: krátkozrakosť Bruselu voči Rusku. Únia už schválila 17 balíčkov sankcií voči Rusku a celú svoju zahraničnú politiku venuje zameraniu sa na Východ. Kallasová sa k svojej novej funkcii správala ako k svojej starej. Estónsky premiér sa pochopiteľne musí sústrediť na Rusko. Ale ekvivalent ministra zahraničných vecí EÚ musí mať viac diplomatického dôvtipu. Kallasová sa namiesto toho potácala od jedného slovného chaosu k druhému. Nedávno kritizovala Írsko za jeho neutralitu a povedala, že nerozumejú „zverstvám, masovým deportáciám, potláčaniu kultúry a jazyka“. Čo je nielen ignorantské – Írsko bojovalo za nezávislosť od impéria, ktoré si pamätáme ešte v živej pamäti – ale aj neuveriteľne nerozumné, pretože Írsko je krajina, s ktorou musí spolupracovať, aby zabezpečila jednomyseľnosť v kľúčových otázkach. Počas návštevy Azerbajdžanu – západného spojenca, ale aj diktatúry, ktorá práve vzala Arménom územie – Kallasová o krajine hovorila len pekne. Čo je z hľadiska realpolitiky dobré, ale robí z nej pokrytca, keď kritizuje Putinovu diktatúru.

Problémom Bruselu je, že toto úplné zameranie sa na Rusko neprichádza do úvahy pri rozsiahlejšej multipolárnej stratégii. Ich vzťah s Čínou je priemerný; v júli sa koná summit EÚ-Čína, ale Európa stále nie je ochotná byť s Čínou skutočne priateľská (z pochopiteľných dôvodov). Ale aj ich vzťah s Amerikou, na čele s čoraz viac skeptickým Trumpom voči Európe, je priemerný. Ak je svet multipolárny a vaše vzťahy s jedným pólom sú zlé a vzťahy s ostatnými dvoma sú priemerné, nehráte hru až tak dobre.

Čo nás vracia k prvému a v konečnom dôsledku aj poslednému problému: Výdavky na obranu. Európa je v tejto situácii, pretože nechce brať projekciu moci vážne. Dlho si vážila mäkkú silu, ale mäkká sila funguje iba vtedy, ak sa zaviažete byť skutočne neutrálny (čo Európa nerobí) alebo ak ju dokážete podporiť tvrdou silou. A keďže sa Európa stáva čoraz menej neutrálnou (sledujte, ako krajiny ako Švédsko, ktoré kedysi mali obrovskú mäkkú silu, ju v nasledujúcich desaťročiach pomaly strácajú), v skutočnosti neminula viac na obranu, aby ju podporila. Doterajšie sľuby boli len zrkadlami a dymom – čas ukáže, či ich sľub o 5-percentných výdavkoch bude niečo konkrétnejšie.

Ale samozrejme, nemajú veľa času. Multipolárny svet je už tu. Európa sa môže zamyslieť alebo sa stať miestom, o ktoré sa budú ostatné póly hádať. Je to také jednoduché.

Zdroj: https://brusselssignal.eu/2025/06/whether-hard-power-or-soft-power-europe-is-no-longer-there/