NAPOLEONOV DIPLOMAT TALLEYRAND PREŽIL V BRATISLAVE ŽIVOTNÚ LÁSKU

Dokončenie článku z nedele: VIEDENSKÝ KONGRES BOL AJ BRATISLAVSKÝM KONGRESOM

O štvrtej ráno sa veľa vecí robiť nedalo, a tak sa trojica vyjednávačov pobrala na pár hodín si pospať. Talleyrand poznal Bratislavu veľmi dobre. Zdržiaval sa tu tri týždne koncom roka 1805, keď tu práve on dojednával Bratislavský mier po víťaznej bitke pri Slavkove. Vtedy bol ubytovaný priamo v Primaciálnom paláci, v roku 1815 bol hosťom v Grassalkovičovom paláci. Obaja cisári sa na mierových rokovaniach nechceli zúčastniť. František I. čakal na zámku v Holíči, Napoleon Bonaparte v Schönbrunne. Ukázalo sa, že Talleyrand bol oveľa prezieravejší ako Napoleon.

Kým francúzsky cisár odmietal akékoľvek ústupky, vyjednávanie považoval za bezcenné a chcel vlastne Rakúšanom iba nadiktovať svoje podmienky, Talleyrand ho v liste presviedčal: „Aké ľahké by bolo teraz úplne zničiť Habsburgovcov. Myslím si však, že našim záujmom by vyhovovalo skôr dať im pevné miesto v medzinárodnom systéme ako ich pokoriť.“ Skúsený diplomat totiž správne predpokladal, že tvrdými podmienkami nebude uzavretý mier stabilný. Už vtedy chcel veľkodušnou dohodou nastoliť rovnováhu síl v Európe a dosiahnuť skutočný dlhodobý mier. „Rakúsko nemôžeme zašliapnuť a zraziť na kolená viac ako to zodpovedá záujmom Európy,“ varoval svojho cisára. Už krátko po víťaznej bitke pri Slavkove Napoleona presviedčal o svojom projekte rovnováhy, ktorý by zabezpečil v Európe storočie mieru. „Tu v Bratislave rozjímam o budúcom mieri, o vízii, ktorá ma vzhľadom na moju funkciu mimoriadne láka,“ vyznal sa v liste cisárovi.

Napoleon bol však neoblomný. Nepočúval ho a keď ho počúval, akoby spieval – napísal Talleyrand neskôr vo svojich pamätiach. „Prímeria, ktoré podpisoval na svojich zastávkach, označovali iba etapy jeho pochodu. Jedna vojna splodila druhú; porážal porazeného bez toho, aby ho skrotil, bez toho, aby ho zničil; zasieval nenávisť v jeho šľapajach a koalícia sa za ním zatvárala. Tento muž nikdy neodíde, bude zrazený na kolená,“ poznamenal si do denníka prorocké slová.

V roku 1809 chcel Napoleon dokonca dosadiť Mikuláša II. Esterházyho z Galanty za kráľa nezávislého Uhorska. Knieža Esterházy však prezieravo zostal lojálny Habsburgovcom a ponuku francúzskeho cisára odmietol. O niekoľko rokov sa Talleyrandove predpovede splnili s mrazivou presnosťou. Francúzske vojsko pod vedením maršala Davouta, ktoré obsadilo Bratislavu, sa však aj na pokyn ministra Talleyranda správalo slušne. Jediný „incident“ sa stal na Bratislavskom hrade, kde 17 dôstojníkov zjedlo večeru pre 40 ľudí. Minister jedenástich z nich potrestal väzbou a hostinskému nahradil všetky škody. Neskôr si poznamenal do denníka, že je takmer nemožné žiť v Uhorsku, ak nepoznáte aspoň základy latinčiny, nemčiny a slovenčiny. Zaujímavá úvaha, najmä ak vieme, ako rýchlo sa to tam o generáciu neskôr maďarizovalo.

Po desiatich rokoch stál Talleyrand na tom istom mieste, no tentoraz mal ešte pred rokovaním namierené niekde inde. Grófka Luisa de Brionne patrila pred revolúciou k najkrajším, najdôstojnejším a najvplyvnejším dámam Francúzska. Mladého Talleyranda milovala. Jeho vlastnosti ju očarili až tak veľmi, že pre sotva 30-ročného mladého muža vybavovala jedno z najvyšších miest vo francúzskej cirkevnej hierarchii, kardinálsky klobúk. Napísala švédskemu kráľovi, ktorý bol síce protestant, ale veľmi dobrý priateľ pápeža. Veľa nechýbalo a Talleyrand by sa nestal diplomatom, ale kardinálom. Gustáv III. sa síce za Talleyranda prihovoril, do hry však vstúpil mocnejší súper, rakúsky cisár Jozef II., ktorý sa jeho kandidatúre veľmi rázne vzoprel.

Potom však vypukla revolúcia a ambiciózny mladý muž sa vášnivo vrhol do jej služieb. Grófka však novou mocou pohŕdala a s Talleyrandovým novým postavením sa nedokázala zmieriť. Považovala ho za zradu. Napriek úpenlivému naliehaniu zúfalo zaľúbeného Talleyranda sa rozhodla emigrovať. „Nechcem byť ani obeťou, ani svedkyňou scén, ktoré ma desia,“ oznámila mu rozhodne. A tak jej dal nasledujúcu radu: „Neradím vám, aby ste zostali v Paríži, keďže ste taká vystrašená, ani sa utiahnuť na vidiek. Opusťte krajinu a nájdite si nejaké provinčné mesto, kde vás nebudú poznať, kde budete môcť stráviť nejaký čas bez povšimnutia a kde vás nikto neodhalí.“

Po šestnástich rokoch, keď Talleyrand koncipoval v decembri 1805 v Primaciálnom paláci Bratislavský mier, dostal nečakanú správu: madame de Brionne žije – v Prešporku! Bol celý rozrušený, no jeho bývalá milenka ho odmietla prijať. Trvala striktne na svojich zásadách, že kým slúži „uzurpátorovi Bonapartemu“, nemajú si čo povedať. Ubehlo ďalších desať rokov, a teraz, v slnečné marcové ráno, stojac pred Michalskou bránou, mu vojvoda z Wellingtonu nečakane oznámil, že Luisa de Brionne stále žije a ako „služobníka zákonného kráľa Francúzska“ ho rada prijme. Talleyrand zrušil všetky schôdzky a ponáhľal sa na uvedenú adresu.

Všetko bolo zabudnuté, keď starec pokľakol pred posteľou ešte staršej ženy a prosil ju, aby mu odpustila. Cítil, ako mu na temeno hlavy kvapkajú jej slzy a počul jej hlas: „Tak vy ste opäť tu… Vždy som verila, že vás ešte raz uvidím… Hoci som vás v hĺbke duše zavrhovala, nikdy som vás neprestala milovať ani na chvíľu…“ Muž, ktorého nesmierne sebaovládanie bolo už vtedy legendou, bol taký dojatý a vzrušený, že nenašiel slová a musel zo spálne odísť na čerstvý vzduch, aby sa spamätal. Vracal sa k nej každý deň, aby viedli nekonečné rozhovory o minulosti a prítomnosti. O niekoľko dní mu zomrela v náručí.

Onedlho po jej smrti sa zblížil s jej dcérou, kňažnou de Vaudémont. Písal jej skoro rovnako často ako grófke de Brionne v mladosti. Jeho listy boli plné galantných slov a opisoval ju ako jednu zo svojich najdrahších priateliek. Na základe dnešných historických poznatkov však už vieme, že tento vzťah nebol až taký romantický. Kňažná de Vaudémont oznamovala všetko, čo bolo v listoch politicky významné, francúzskemu kráľovi, ktorému bola dôvernou priateľkou…

V Prešporku však bol zahltený diplomatickými povinnosťami. O Viedenskom kongrese sa Tallerand vyjadril, že je to politická akadémia, v ktorej o všetkom rozhodujú predbežné návštevy. Prvá audiencia u saského kráľa Friedricha Augusta I. diplomatom príliš času nezabrala. Protokol kongresu mu odovzdal rakúsky minister zahraničných vecí. Kráľ bez toho, aby sa pozrel do dosiek, chladne Metternichovi, Talleyrandovi a Wellingtonovi oznámil, že si musí všetko premyslieť a pozval svojich „sudcov“ na obed.

Počas stolovania však na neho všetci traja naliehali, aby nezdržiaval a podriadil sa ich rozhodnutiu. Po obede sa kráľ pokúsil tento verdikt zvrátiť a navrhol každému ministrovi zvlášť súkromnú audienciu. Tento zúfalý pokus bol však vopred odsúdený na neúspech. „Zdá sa, že ste sa oddali nádeji, že by sa dalo o zmluve zjednávať,“ poznamenal veľavýznamne Talleyrand a saský kráľ ihneď pochopil svoju absolútnu bezmocnosť, pochopil, že mu nepomôže nikto a nič. Nemohol sa spoľahnúť ani na francúzskych Bourbonovcov, do ktorých vkladal najväčšie nádeje, ale ich minister zahraničných vecí ho rýchlo vyviedol z omylu. Talleyrand to preto zdrvenému kráľovi zopakoval ešte raz: Zostane mu síce titul, ale príde o veľkú časť územia, ktoré sa stane ako saské vojvodstvo súčasťou Pruska. Ani kráľovstvo mu však nebude odovzdané automaticky. Zostane naďalej pod pruskou správou, kým sa neskončí kongres a kým nechytia Napoleona.

Rozdelenie Saského kráľovstva na pruskú a saskú časť bolo najdôležitejším výsledkom bratislavského kongresu. Friedrich August I. kapituloval a 18. mája 1815 pod nátlakom podpísal v Bratislave nadiktovanú mierovú zmluvu medzi Pruskom a Saskom nazvanú „Zmluva o mieri a priateľstve“. Výsledkom tohto „priateľského mieru“ bolo, že Sasko prišlo o 42 percent obyvateľov (850 000 ľudí) a 57 percent územia. Rokovanie v Bratislave prebehlo najmä vďaka Talleyrandovi a zmenenej geopolitickej situácii pomerne hladko, ale predtým sa víťazné mocnosti o rozdelení Saska celé mesiace dlho a tvrdo hádali. Kongres bol sasko-poľskou otázkou doslova posadnutý. Prusko na jednej strane bolo blízko k naplneniu svojej dlhoročnej túžby úplne pripojiť Sasko a cárska ríša už pevne držala Poľsko vo svojom zovretí. Rakúsko, bourbonské Francúzsko a Veľká Británia sa na druhej strane obávali príliš silného Pruska. Zasadzovali sa za to, aby Sasko zostalo v rukách kráľovského rodu. Ak by nebola iná možnosť, súhlasili by aj s rozdelením krajiny. Uprostred toho, bez oficiálneho povolenia, konal saský vyslanec gróf Schulenburg. Vehementne sa zasadzoval za neobmedzené zachovanie svojej krajiny, tajne dokonca koketoval s pripojením k Rakúsku. Rokovania takmer dospeli k vojne. V súlade s rovnováhou síl a po oznámení o Napoleonovom úteku z Elby nakoniec všetci súhlasili s rozdelením Saska.

12. marca 1815 pricestoval do Prešporka ruský cár Alexander I. Na spoločnom zasadnutí veľmocí sa stal Talleyrand členom Rady, čo bol jeho najväčší úspech. Ak si uvedomíme, že na začiatku Viedenského kongresu bolo Francúzsko prakticky dané do dražby, okradnuté, zničené, ponížené, okupované, rozštvrtené – a na jeho konci triumfovalo vo svojich pôvodných hraniciach medzi víťaznými mocnosťami, nemusíme zdôrazňovať, aké diplomatické majstrovstvo tam francúzsky diplomat predviedol.

Talleyrandovmu prijatiu do Rady predchádzala scéna, ktorá vošla do dejín diplomacie. Na porade šéfov delegácií francúzsky minister požiadal Metternicha o nahliadnutie do návrhu záverečného protokolu. Talleyrand ho zbežne prešiel a zarazil sa pri slove „spojenci“.

— „Spojenci? Toto slovo predsa predpokladá vojnu; po uzavretí mieru už nemá význam. Je to urážka francúzskeho kráľa, ktorý v tom nie je zahrnutý,“ namietal Talleyrand.
—„Toho slova sa nedržím, používam ho zo zvyku,“ ľahostajne odvetil Metternich.
– „Takže máte zvyk meniť sa,“ uštipačne kontroval Talleyrand.
To rozhnevalo ruského cára Alexandra I.
– „Monsieur de Talleyrand si napodiv mýli dátum, keď sa tu hrá na ministra Ľudovíta XIV. Medzi mocnosťami neexistujú žiadne iné práva ako ich osobné pohodlie a žiadne iné nepripúšťam.“
Francúzsky diplomat sa však nedal zastrašiť.
– „Kdeže to vlastne sme? Sme snáď ešte v Chaumonte či v Laone? Vari už nebol uzavretý mier? Ak sa stále vedie vojna, proti komu sa vedie? Hádam nie proti kráľovi francúzskemu? Ten je predsa zárukou trvalého mieru. Hovorme spolu úprimne, páni, ak sú tu ešte zastúpené nejaké „spojené mocnosti“, nie je tu miesto pre mňa.“

Ostatní lídri nemali prakticky čo povedať a Talleyrand si touto rečou vydobyl rešpekt. „Viac sa treba báť vojska sto oviec, ktorému velí lev, ako vojska sto levov, ktorému velí ovca,“ poznamenal si neskôr do denníka.

Medzitým v Lyone sa Napoleon Bonaparte pokúšal obnoviť rady svojich verných. Vydal vyhlásenie o amnestii, z ktorého však bolo vypustené Talleyrandovo meno. V jednej veci však zostali všetci panovníci a ministri víťazných mocností pevní: nech sa už v budúcnosti stane čokoľvek, nech budú donútení k akejkoľvek politike, s Napoleonom už nikdy vyjednávať nebudú. Záverečný dokument kongresu bol podpísaný 9. júna 1815. Na druhý deň odišiel Talleyrand z Viedne. O týždeň neskôr (a bolo to presne pred 210 rokmi, v nedeľu 18. júna 1815) spojené vojská Veľkej Británie (pod velením vojvodu z Wellingtonu), Pruska (pod velením maršala von Blüchera) a ich spojencov uštedrili definitívnu a katastrofálnu porážku armáde Napoleona Bonaparteho v slávnej bitke pri Waterloo, ktorá si vyžiadala vyše 50 000 mŕtvych. Už na druhý deň, v pondelok 19. júna sa Prešporok vrátil k svojim povinnostiam. „Mesto sa zmenilo na pustatinu,“ referoval Metternich. A na to, že sa tu pred pár dňami rokovalo o osude Európy, sa rýchlo zabudlo…

Na snímke je Bratislavský mier (1805) medzi francúzskym cisárom Napoleonom a rakúskym cisárom Františkom – rytina z 19. storočia. Je to však zidealizovaný obraz udalosti, ktorá sa takto nikdy neuskutočnila.

Eduard Chmelár