VIEDENSKÝ KONGRES BOL AJ BRATISLAVSKÝM KONGRESOM

Pred 210 rokmi sa v Bratislave uskutočnilo najvýznamnejšie diplomatické podujatie v dejinách, o priebehu ktorého máme len veľmi málo informácií. Každý vie, že Viedenský kongres, ktorý po napoleonských vojnách nastolil nový medzinárodný poriadok (tzv. koncert veľmocí), položil základy modernej diplomacie. No takmer nikto netuší, že jedno z najdôležitejších rokovaní tohto podujatia sa uskutočnilo na jar 1815 v Prešporku.

Viedenský kongres bol skutočne veľkolepý. Od 14. septembra 1814 do 9. júna 1815 sa tu zišlo vyše 50 panovníkov a 250 diplomatov z 90 štátov plus tisícky členov pomocného personálu (celkovo asi stotisíc osôb), ktorí spôsobili, že počet obyvateľov Viedne dočasne vzrástol o tretinu. Nebolo ľahké ich všetkých ubytovať a už z toho dôvodu sa časť delegácií presunula do Bratislavy. Náklady kongresu sa vyšplhali na vyše 20 miliónov zlatých. Každý večer sa usporadúvali bály, bankety a slávnostné večere, pre ktoré získal tento kongres prívlastok „tancujúci“. Najmä slávny a žiadaný Ludwig van Beethoven mal plné ruky práce, ako dirigent odohral aj niekoľko koncertov za večer. A keďže každý štvrtý obyvateľ Viedne trávil večer na tanečnom parkete, kongres sa čoskoro zmenil na najväčšiu spoločenskú udalosť Európy.

Tanec však nebol jedinou zábavkou. Zvlášť nenásytnému ruskému cárovi Alexandrovi I. predhadzoval rakúsky minister zahraničných vecí Metternich jednu milenku za druhou, keď si všimol, že potom bol otvorenejší ústupkom. Talleyrand nijako nepreháňal, keď tvrdil, že „vo Viedni sa všetko upečie v spálňach“. Aj v Prešporku sa ruský imperátor nechal očariť „nebeskou krásou“ grófky Zichyovej a „jednoduchou krásou“ kňažnej Esterházyovej. Cárov brat veľkoknieža Konštantín bol ešte odviazanejší a keďže sa uchyľoval k násiliu, bol z Viedne vykázaný. Policajný riaditeľ Goehausen bol pohoršený, že Rusi ubytovaní v cisárskom Hrade (mali tam najväčšiu delegáciu pozostávajúcu zo 60 mužov) sa správajú krajne nevhodne. Sú vraj špinaví a majú pri sebe neustále „ľahké dievčatá“.

Viedenský kongres bol aj gastronomickou udalosťou. Práve vďaka nemu sa stalo populárne šampanské, ktoré bolo síce vynájdené už v 17. storočí, ale až tu sa stalo luxusným artiklom, ktorý odlíšil šľachtu od bežných ľudí konzumujúcich víno. Aby sa uspokojil enormný dopyt, boli okamžite založené továrne na šumivé víno – len vo Viedni ich bolo päť, v Bratislave štyri. Myslelo sa aj na bežných ľudí. Pre nich sa v parkoch usporadúvali obrovské veselice s pohostením pre štyristo osôb s ohňostrojmi a večerným osvetlením.

Čo sa týka samotného rokovania, atmosféru najlepšie vystihol pruský poľný maršal von Blücher (jeden z víťazov nad Napoleonom v bitke pri Waterloo), ktorý povedal, že kongres pripomína obrovský jarmok, na ktorý každý ženie svoj dobytok, aby predával, vymieňal a vyjednával o cene. Dosť dlho som sa nechal ovplyvniť Henrym Kissingerom (ktorý o Viedenskom kongrese napísal dizertačnú prácu), že najviac toho presadil rakúsky diplomat Metternich. Je to omyl. Najväčším hráčom tam bol jeden z najvšestrannejších, najskúsenejších a najvplyvnejších diplomatov všetkých čias Charles-Maurice de Talleyrand. Mnoho Francúzov ho ešte stále považuje za zradcu, ktorý zradil starý režim, revolúciu i Napoleona, ale tento muž získal pre svoju vlasť viac ako ktokoľvek iný. On sa zaslúžil o to, že Francúzsko nebolo obraté o žiadne územia spred roka 1792 a že bolo napokon prizvané do rady víťazov ako spojenec, nie ako porazený štát, čo bol majstrovský ťah.
Práve preto o 150 rokov neskôr Kissinger poznamenal, že úspech Viedenského kongresu, vďaka ktorému zažila Európa najdlhšie obdobie mieru vo svojej histórii, priniesol jedno základné poučenie: keď víťazi budujú mierové usporiadanie, musia pri zaobchádzaní s porazeným nepriateľom zvládnuť prechod od nezmieriteľnosti, ktorá bola nevyhnutná pre víťazstvo, k zmiereniu, bez ktorého sa nedá dosiahnuť trvalý mier. V krajine, ktorá má pocit krivdy a ktorá je vylúčená zo systému, narastá napätie, ktoré môže vyústiť až do novej vojny. Práve toto sa stalo prekliatím Versailleskej zmluvy a práve toto spôsobilo po skončení studenej vojny, že vytláčané Rusko sa stalo postupne nepriateľom Západu.

Jedným z najdôležitejších bodov rokovania bola budúcnosť Saského kráľovstva, ktoré na rozdiel od všetkých ostatných nemeckých štátov bojovalo v oslobodzovacích vojnách na strane Napoleona Bonaparteho. Víťazné Prusko chcelo Sasko úplne anektovať. Talleyrand kategoricky varoval Metternicha, že nikdy nebude súhlasiť s tým, aby Prusko pohltilo Sasko a aby Rusko urobilo to isté s Poľskom. Metternich ho ubezpečil, že ich záujem, aby sa Ruská ríša príliš nezväčšila, je rovnaký a čo sa týka Saska, urobí všetko, čo je v jeho moci, aby z neho zachránil aspoň časť. A tak sa začalo tvrdo rokovať. Samotný saský kráľ Fridrich August I. nemal v tejto záležitosti spočiatku žiadne slovo, na žiadosť Pruska sa nezúčastnil na rokovaniach a bol prakticky uväznený v berlínskom Friedrichsfeldskom paláci. Tu zotrval až do 22. februára 1815, keď mu na žiadosť Talleyranda uvoľnili režim a premiestnili ho do Prešporka, kde ho ubytovali aj s dvorom v Primaciálnom paláci. Tu bol saský kráľ oveľa slobodnejší a voľne sa pohyboval po meste v sprievode dvoch komorníkov. A práve tu s ním začali víťazné mocnosti vyjednávať.

Atmosféru kongresovej Bratislavy na jar 1815 nám vzácne priblížil Ján Kollár vo svojich Pamätiach z mladších rokov života: „Do Bratislavy dopravili veľké množstvo zajatých Francúzov, dôstojníkov i mužstva. Keďže nebolo pre nich inde miesta, nahnali týchto otrhaných, poranených, zväčša mladých neborákov do primasovskej jazdiarne, ktorá bola nimi taká preplnená, že sotva mohli vedľa seba pohodlne stáť. Nám študentom bolo ľúto týchto nevinných obetí vojny, hádzali sme im cez obloky grajciare, groše a iné peniaze. Ale oni nám ich hádzali späť, kričiac: „Du pain, de l´eau!“ (Chleba, vody!) Išli sme teda nakúpiť žemlí, rožtekov a hádzali sme ich medzi nich. Boli na dračku. Tu som videl po prvý raz strašný obraz vojny a porážky.“

Prešporok však neslúžil len ako miesto pre deportáciu zajatcov. O krátky čas sa stal miestom rokovaní najvýznamnejších osobností z celej Európy. Jána Kollára upútali predovšetkým štyria z nich: „Ruský cár Alexander bol práve v najlepšom kvete života, vozil sa po bratislavských uliciach a po okolí v obyčajnej drožke. Mal prívetivú a vľúdnu tvár, jasné oči a červenkasté vlasy. Druhý bol anglický vojvodca Wellington (víťaz bitky pri Waterloo – pozn. E. Ch.), muž nízkej postavy, tlstý, plecitý, širokej tváre – pýcha a samoľúbosť zdali sa základnými črtami jeho charakteru. Vedľa neho jazdil Blücher (spomínaný pruský vojvodca – pozn. E. Ch.) a iní dôstojníci, ale neurobili na mňa nijaký dojem. Tretí bol francúzsky minister, knieža Talleyrand, ktorý býval v paláci kniežaťa Grassalkoviča. Spomínam si, prechádzal sa po balkóne tak nádherne, akoby tancoval menuet (tu treba dodať, že Kollár nevedel, že Talleyrand mal drevenú nohu a kríval – pozn. E. Ch.). Štvrtou významnou osobnosťou bol saský kráľ Fridrich August, ktorý v čase Viedenského kongresu žil v Bratislave sťaby v zajatí a vo vyhnanstve. Vídali sme ho chodiť po bratislavských kostoloch všade pešo, s dvoma sluhami. Tento nábožný starec padol na kolená ako iní pospolití ľudia a modlil sa s najskrúšenejšou vrúcnosťou. Tu som videl po prvý raz korunovanú hlavu na kolenách. To ma veľmi dojalo a predstava nábožného starca ma sprevádzala po celý život.“

Diplomati rokovali so saským kráľom tri mesiace a spočiatku posielali do Prešporka iba svojich poslov. Všetko sa zmenilo skoro ráno v pondelok 6. marca 1815, keď účastníkov kongresu vytiahla z viedenských postelí správa, že Napoleon Bonaparte ušiel z Elby. Francúzsky parlament ihneď vyhlásil Napoleona za „rebela a zradcu“ a pruský veľvyslanec vo Viedni Wilhelm von Humboldt (nemecký filozof, štátnik a zakladateľ Humboldtovej univerzity) ho navrhol zastreliť. „Správne, priateľu,“ reagoval pruský kráľ Fridrich Viliam III. a sarkasticky dodal: „Najprv ho ale musíme chytiť.“ Talleyrand sa okamžite chopil iniciatívy s cieľom zjednotiť veľmoci a zabrániť nebezpečenstvu, ktoré by Bonaparte mohol predstavovať. Večer v Hofburgu v Redutovom sále sa viac ako na divadelné predstavenie sústreďoval na rozhovor s pruským kráľom Fridrichom Viliamom III. a ruským cárom Alexandrom I. Bol vraj bledý a údajne občas na ruského imperátora zvýšil hlas. Nevieme presne, o čom sa rozprávali, ale vieme, že Talleyrand obviňoval Alexandra I. zo zodpovednosti za výber Elby. Výsledok jeho nátlaku bol, že Prusko a Rusko ustúpili vo veci Saska. Rozhodnutie potom padlo pomerne rýchlo. V noci z 8. na 9. marca 1815 sa vojvoda z Wellingtonu, Metternich a Talleyrand osobne vybrali za saským kráľom do Prešporka. Boli rozhodnutí oznámiť mu konečný ortieľ bez vyjednávania. O štvrtej ráno vystúpila trojica emisárov z kočiarov pred Primaciálnym palácom do bratislavskej noci.

(Pokračovanie v stredu)

Eduard Chmelár