Nejednoznačnosť a neochota povedať jasné stanovisko, zaujať postoj

To sú hlavné neduhy dnešnej spoločnosti. Ukážeme si to na príklade škôl a posledných tragických udalostiach na nich.

Máte na škole problém so šikanou. Buď sa jej dopúšťa jednotlivec alebo menšia skupinka detí. Zo samotnej podstaty sú už oni sami obete zlého zaobchádzania – oni sami sú alebo boli šikanovaní zo strany svojej rodiny, prípadne predošlých učiteľov.

Títo žiaci teda terorizujú svoje okolie. Zvyšok spolužiakov reaguje zväčša nevšímavosťou, veď mňa sa to netýka. Našiel si svoje obete a ja som mimo problému.

Podobne k tomu pristupujú učitelia. Keď sa to rozmaže, zapojí sa do toho inšpekcia, zriaďovateľ, budú reči. Prípadne sa mi bude vyhrážať majetný rodič dieťaťa súdom. Na druhej strane učiteľ ale vždy musí zvažovať aj silu svojej reakcie, pretože zničiť detský život a psychiku je ľahšie, než si vieme predstaviť. Vždy treba dať druhú šancu a zvažovať záujem dieťaťa. Táto hranica je pomerne tenká a ťažko sa odhaduje. Z dlhodobého pohľadu nie je účelné uložiť tvrdý trest, ale umožniť nápravu, opravu.

K tomu treba pripočítať neochotu niektorých učiteľov z dôvodu vlastnej obyčajnej lenivosti. Odkrútia si svoje alebo sa vyhovoria na príliš veľa práce.

Pomerne dlho to v takomto režime „funguje“. Šikanovaný vynecháva zo strachu školu, pridružia sa psychosomatické ochorenia, šikanujúci si „uľavuje“ od vlastných tlakov a život ide ďalej. Až kým tá posledná obeť v rade nechyti do rúk zbraň a neobráti ju proti tým, ktorí od začiatku mlčali, dívali sa inde a neboli ochotní priznať realitu.

Kruh sa tým ale neuzavrel, točí sa ďalej. Obete a preživší žijú ďalej v pocite trpkosti a hnev pokračuje ďalej. Bude tlieť, aby znova niekde vyrazil „dekel“. A ako to život zvykne robiť – v tom pre vás najnevhodnejšom čase, keď toho máte najviac aj na iných frontoch.

Pokiaľ si neuvedomíme tento problém v celej svojej šírke a hĺbke, dovtedy ho nebudeme vedieť vyriešiť. A dovtedy sa budeme venovať zástupným témam.

K tej jednoznačnosti ešte jedna poznámka – nedávno som spracovával jeden dotazník. Urobil som si ho sám, ale dal som si vytvoriť aj jeden cez AI. Tá umelá verzia mala odpovede typu Určite áno, Skôr áno, Skôr nie, Určite nie. Teda nejednoznačné odpovede, za ktoré sa možno schovať.

Toto je dlhodobý trend, ktorý pozorujem v dotazníkoch aj ja sám. A potom sa čudujeme, že sa deti boja telefonovať, lebo nie sú schopné zaujať jasný postoj – áno, nie, neviem. Nikto ich to nenaučil, namiesto toho im ukazujeme, že nejednoznačnosť je vlastne cool. Dokonca ani nemusíš vedieť, akého si pohlavia, dnes tak a zajtra inak. To je síce súčasťou detskej psychiky, ale úlohou nás dospelých je naučiť ich na konci dňa vedieť si vybrať a za dané rozhodnutie niesť aj patričnú zodpovednosť. Toto sme ich nenaučili, a tak pokračujú s detskou hlavou ďalej do života. Jeden deň tak, druhý naopak. Následne nezakladajú rodiny, nie sú ochotní vziať zamestnanie, ktoré si vyžaduje zodpovednosť a jasné rozhodnutia. A keď následne príde kríza, už sa nenájde nik, kto by sa postavil a určil jasný smer, zavelil čo treba robiť a potiahol ostatných. Tie krízy potom ako spoločnosť neprežijeme. Ak to tak má byť, akceptujem to. Ľudí neprerobím. Ale ja sám sa tomu prizerať nebudem.

V dotazníku som teda ponechal len možnosti Áno-Nie-Neviem a po pár desiatkach odpovedí vidím, že keď sú ľudia postavení pod jasné otázky, nakoniec sa rozhodnúť vedia.

P.S.
Predstavte si, že by si váš počítač jedného dňa povedal, že neviem. Žiadne 0-1, áno-nie. Povedal by so neviem. Umývačka riadov by bezradne stála v kuchyni, auto by nevedelo, či má spustiť airbag a ani nejdem domýšľať ďalšie stroje a zariadenia.

Pokojne si tento text prečítajte aj druhý a tretí raz a podumajte nad ním. Napríklad v prírode, ktorá je teraz mimoriadne krásna. A riešenie k vám príde. Potom ho už len realizovať, čo je už tá ľahšia časť…

Majte pekný víkend

Svetonázor