VÍZIA A POLEMIKA O STREDNEJ EURÓPE

Na víkendovom slovensko-českom stretnutí „Spolupráca v strednej Európe“ v bratislavskom hoteli Bôrik som dokončil polemiku, ktorú som začal s bývalým českým prezidentom Milošom Zemanom v jeho pražskej pracovni v septembri 2023. A som rád, že dokázal prehodnotiť niektoré svoje názory a uznať, že v mnohých veciach som mal pravdu.

Najprv by som však rád zdôraznil, že Miloša Zemana si veľmi vážim napriek tomu, že vo viacerých otázkach s ním nesúhlasím. Jeho názory na Palestínu považujem za desivé a keď sa ma jedna česká novinárka pýtala, prečo som ho neoslovil s iniciatívou Zjednotení za mier, keď medzi signatármi sú traja bývalí prezidenti či šéf diplomacie v jeho vláde Jan Kavan, vysvetlil som jej, že pri všetkej úcte Miloša Zemana za pacifistu nepovažujem. Napriek tomu diskutovať s ním je intelektuálny zážitok a mňa mrzí, že na Slovensku nemá rovnocenného štátnika – keď prehovoril, až som ľutoval všetky prítomné významné politické osobnosti, ktoré o niekoľko tried zatienil. Musím preto skonštatovať, že v podstate tu niet s kým viesť takéto debaty.

Jadro nášho sporu sa týkalo budúcnosti Vyšehradskej štvorky. Minimálne dvadsať rokov tvrdím, že toto zoskupenie nie je vhodným formátom stredoeurópskej spolupráce a že prirodzenejším modelom je zintenzívnenie kooperácie medzi bývalými krajinami habsburskej monarchie. Hlavným dôvodom sú dlhodobo odlišné geopolitické záujmy Poľska. Miloš Zeman na tento argument odpovedal, že nie je umením spolupracovať s niekým, s kým máme rovnaké záujmy, ale udržať v kooperácii niekoho, koho to ťahá niekde inde. V sobotu však v úvodnom príhovore vystúpil premiér Fico a podelil sa s nami o svoje presvedčenie, že Vyšehradská štvorka je rozbíjaná zvonku. Keď sme boli jednotní, mali sme s takmer 65 miliónmi obyvateľov politickú silu Francúzska a Berlín či Paríž museli náš názor rešpektovať. Dnes už nie.

V diskusii som vyjadril názor, že spolupráca V4 sa už v takej intenzite neobnoví, a to ani po nástupe nového poľského prezidenta. Geopolitický vektor Poľska smeroval vždy do Pobaltia, dnes sa cíti lepšie vo Weimarskom trojuholníku (v ktorom sníva svoj iluzórny sen o rovnocennosti s Nemeckom a Francúzskom) alebo v Iniciatíve Trojmoria – oprášenej vízii maršala Pilsudského o federácii východoeurópskych štátov pod vedením Varšavy, ktorá mala zabrániť dohode Nemecka a Ruska. Koncepcia Trojmoria mala podporu už prvej Trumpovej vlády, čo zvýraznila jeho prítomnosť na summite vo Varšave v júli 2017. Poľsko sa totiž po brexite stalo trójskym koňom USA v EÚ. Projekt Trojmoria v skutočnosti ohrozuje jednotu Európy a vyhovuje zámerom Spojených štátov.

No aj zoskupenie V4 bolo od začiatku vybudované na zlých základoch: bolo založené a postavené na konkrétnych politických a ideologických cieľoch (uľahčenia európskej integrácie), nie spoločných geopolitických záujmoch. Žiadne regionálne zoskupenie však nemôže byť stabilné, ak ho neformujú nadčasové geopolitické záujmy. Napokon, aj to, že sme dosiahli vstup do EÚ vďaka V4 je do istej miery mýtus. Už rok po svojom založení (konkrétne po nástupe vlády Václava Klausa) sa deklarovaná spolupráca zmenila na dravú súťaž bez pravidiel. Vtedajší český premiér dával najavo, že do európskych štruktúr vstúpi Česko samostatne, lebo je najvyspelejšie.

Hoci s nástupom kabinetu Miloša Zemana došlo k určitému oživeniu vyšehradskej myšlienky, praktické výsledky tohto zoskupenia boli fakticky nulové. A povedzme si otvorene, k takmer „klinickej smrti“ Vyšehradu v polovici deväťdesiatych rokov neprišlo len v dôsledku autoritatívnej politiky slovenského premiéra Vladimíra Mečiara, ale aj rozličných záujmov pri pretekoch do NATO a pri vyjednávaní o vstupe do EÚ. Ako prezident však Václav Klaus svoj kritický postoj k Vyšehradskej štvorke výrazne zmenil. V podstate ju však začal akceptovať z rovnakých dôvodov, z akých ju pôvodne odmietal: nacionalistických. Z dnešnej ideologickej perspektívy Václava Klausa je V4 obranným valom voči Európskej únii. A kým bude plniť túto úlohu, je pre neho užitočná. Toto je však veľmi nešťastný prístup všetkých aktérov, ktorí pri vzniku a vývoji tohto zoskupenia stáli.

Iniciátorom vzniku pôvodnej Vyšehradskej trojky bol vtedajší česko-slovenský prezident Václav Havel. Na neformálnom stretnutí ministrov zahraničných vecí stredoeurópskych štátov 9. apríla 1990 na Bratislavskom hrade položil ako hostiteľ zúčastneným stranám otázku, či sú schopní dohodnúť sa na tom, že si nechcú navzájom pri svojich ambíciách vstúpiť do európskych spoločenstiev prekážať alebo dokonca závidieť, ale že si chcú pri tom dokonca pomáhať. Prítomní neboli len zástupcovia Česko-Slovenska a Poľska, ale aj krajín tzv. Kvadragonály (Maďarska, Talianska, Rakúska a Juhoslávie), ktorá sa po pristúpení ČSFR zmenila na Pentagonálu, po vstupe Varšavy na Hexagonálu a dnes je jej súčasťou 18 štátov strednej, východnej a juhovýchodnej Európy pod názvom Stredoeurópska iniciatíva. Maďari a Poliaci neboli v Bratislave ochotní debatovať o širších problémoch strednej a východnej Európy, čo využil Havel na zvolanie stretnutia užšej skupiny. To sa uskutočnilo 15. februára 1991 na stredovekom hrade Visegrád, po ktorom dostala skupina názov.

Problémom tohto zoskupenia je, že bolo od začiatku geopoliticky veľmi krehké. Aký-taký zmysel dávalo v prvom roku svojej existencie, keď bolo Česko-Slovensko (povedané slovami Jiřího Dienstbiera) „hviezdou strednej Európy“, a teda dokázalo účinne brániť Poľsku v jeho odvekom úsilí stať sa stredoeurópskou veľmocou. Lenže po rozpade Česko-Slovenska sa situácia zmenila a Washington, Brusel, ale aj Moskva či Peking uznali dominantnú pozíciu Varšavy v tomto zoskupení. Poľsko sa začalo v oveľa väčšej miere orientovať na vzťahy s Nemeckom a Francúzskom v rámci tzv. Weimarského trojuholníka a na čoraz užšie bilaterálne vzťahy s USA.

Odvtedy sa používa spolupráca krajín V4 politicky veľmi účelovo. Dnes sa obviňuje z ochromenia Vyšehradskej štvorky Ficova vláda, ale v minulosti sa tomuto zoskupeniu vyhýbala aj súčasná opozícia. Zuzana Čaputová na summite V4 v roku 2021 prekvapila prítomných vyhlásením, že „ciele, ktoré si Vyšehradská štvorka vytýčila, môžeme považovať za naplnené“. Ďalej svojich partnerov informovala, že „pre Slovensko je strategicky dôležité zotrvať v centre európskej integrácie“, a preto „tam, kde sa líšime, hovorme sami za seba“. Čaputová v zahraničnej politike nikdy nekonala samostatne, a preto možno predpokladať, že iba tlmočila stanovisko vtedajšieho šéfa slovenskej diplomacie Ivana Korčoka, ktorý sa rozhodol V4 pochovať. Tento politický chameleón ešte v roku 2017 ako štátny tajomník vo Ficovej vláde tvrdil, že Slavkovský formát nie je náhradou za V4, že Vyšehradská štvorka „jasne dokazuje svoju životaschopnosť a zostáva pre Slovensko prvou voľbou pre úzku spoluprácu v európskych otázkach“, aby o tri roky neskôr už ako minister uprednostňoval Slavkovský formát pred V4. Tento obrat sa usiluje zdôvodniť lacným brnkaním na nacionálne city, že vraj „odmieta, aby Slovensko nemohlo mať vlastný názor“ (sic!!!), ale za týmto falošným hrdinstvom treba hľadať skôr jeho výraznú proamerickú orientáciu nešťastne zakotvenú aj v novej Bezpečnostnej stratégii SR a vylučujúcu spoločný postup s ostatnými krajinami V4 v niektorých otázkach.

Kameňom úrazu však je, že myšlienka Vyšehradskej skupiny je geopoliticky nedomyslená. Pri formulovaní geopolitickej stratégie strednej Európy vychádzam z dvoch hľadísk. Najstabilnejším a najspoľahlivejším partnerom Slovenska je Česká republika. Toto partnerstvo, spojenectvo a bratstvo musíme udržiavať a prehlbovať za každú cenu, vážiť si jeho hodnotu a nebrať ho ako samozrejmosť. Poviem to úplne jednoducho: Česká republika je jediným štátom, na ktorý si môže Slovensko v prípade krízy alebo ohrozenia stopercentne spoľahnúť. Predstava, že veľmoci budú za každých okolností chrániť malé krajiny, s ktorými zdieľajú spojeneckú zmluvu, nezodpovedá historickým skúsenostiam. Po druhé, oveľa dynamickejšie vzťahy ako s Poľskom (a to nielen historické a kultúrne, ale aj ekonomické) máme so štátmi bývalej habsburskej monarchie (okrem spomínaného Česka je to Rakúsko, Maďarsko, Chorvátsko, Slovinsko a Rumunsko) a štátmi juhovýchodnej Európy (Srbsko, Bulharsko atď.). Dokonca aj denník The Financial Times písal v tejto súvislosti o technologickej vízii spolupráce dunajských štátov. Slovensko by malo rozvíjať najmä túto spoluprácu v súlade so svojimi geopolitickými, ekonomickými a kultúrnymi záujmami.

Slavkovská iniciatíva je z mnohých dôvodov perspektívnejší formát pre stredoeurópsku spoluprácu ako Vyšehradská štvorka. Poľsko je príliš dominantné, vo všetkých oblastiach má viac ako 50-percentný podiel, vo vojenských výdavkoch dokonca 72-percentný podiel. Rakúsko je síce v Slavkovskom formáte lídrom, ale ani zďaleka nepredstavuje takú prevahu. Najdôležitejším faktorom znižujúcim súdržnosť Vyšehradskej skupiny je však postavenie jej členských štátov v kontexte veľmocenskej politiky. Os Moskva – Berlín – Paríž je kľúčovým faktorom definujúcim európsku (a v určitom časovom období aj globálnu) politiku už od 18. storočia. Poľsko je rozhodujúcou súčasťou tejto osi. Vďaka svojej geografickej polohe a ekonomickému potenciálu je sústavne vťahované do hry veľmocí. Nemôže si dovoliť taký luxus, aby sa vzdalo aktívnej geopolitickej stratégie.

Táto asymetria je hlavnou prekážkou užšej politicko-vojenskej spolupráce krajín V4. Naopak, užšia spolupráca v rámci Slavkovského formátu nevedie k takejto strategickej zodpovednosti. Nemali by sme sa však brániť vynechať z takejto koncepcie aj ďalšie štáty bývalej podunajskej monarchie. Napokon, Miloš Zeman mi prezradil, kto zablokoval jeho dávnejšiu iniciatívu prizvať k Vyšehradskej skupine aj Slovinsko: bolo to Poľsko, ktoré argumentovalo, že „V4 je exkluzívny klub“. Rozšírením Slavkovského formátu by sme nielen oživili 80-ročnú víziu Milana Hodžu formulovanú v jeho kľúčovom diele Federácia v strednej Európe, ale predovšetkým by sme zvýšili šance na presadenie svojich záujmov na európskej scéne. Ak to dokážeme, nemusíme za Vyšehradskou skupinou banovať.

Miloš Zeman napokon vyjadril s touto víziou v Bratislave súhlas. S tou výhradou, že do takejto regionálnej spolupráce nepatrí Bosna a Hercegovina. Aj keď viem, že za týmto odmietnutím stoja jeho známe predsudky voči moslimom, viem s tým žiť, lebo som presvedčený, že tento komplikovaný štátik zmietaný vnútornými rozpormi dlho pokope nevydrží. Intelektuálne sme teda optimálny model budúcej stredoeurópskej spolupráce vyriešili. Zostáva už iba politicky ho presadiť. A hoci je to úloha pre osvietených štátnikov, nie pre politizujúcich tlčhubov, zostávam trpezlivý a optimistický, lebo núdza nás k spolupráci napokon donúti. V tejto temnej dobe je stredoeurópska spolupráca životaschopnou alternatívou voči odumierajúcim modelom celoeurópskej a transatlantickej integrácie, ktorých rozpad nás nesmie zastihnúť nepripravených.

(Viac fotografií nájdete na mojom instagrame)

Eduard Chmelár