HLAS NEVIE NÁJSŤ IDEOLOGICKÚ IDENTITU A STRÁCA POLITICKÚ INTEGRITU

Začiatkom minulého týždňa vyvolal v niektorých kruhoch paniku najnovší volebný model agentúry Ipsos, podľa ktorého by Hlas-SD spadol na historické minimum. Po prvýkrát v histórii meraní by strana získala len jednociferný výsledok a jej preferencie za jediný mesiac klesli z 12,5 na 8,4 % hlasov. Prieskumy treba brať s rezervou, ale v prípade tohto bola prekročená psychologická hranica. Ak by výsledok potvrdili ďalšie dve merania, prepad by už bolo len veľmi ťažké zastaviť a Hlas-SD by sa dostal na hranicu ohrozenia, pri ktorej už časť voličov zvažuje, či ich hlas neprepadne.

Ešte v časoch, keď sa Hlas tešil takmer dvojnásobnej podpore, som varoval, že táto strana neprežije, ak si nenájde vlastnú identitu. Nestačí byť len slušnejšou alebo „light verziou“ Smeru. Poznáme príklad z nedávnej histórie, kedy unavená a skorumpovaná SDĽ zápasila so svojou mladou konkurenciou novovzniknutého Smeru a volebný súboj neprežila. Do hry vstupuje, samozrejme, viacero faktorov, z ktorých najvážnejší je, že strana stratila po odchode Petra Pellegriniho svojho „gazdu“, doteraz sa z toho nespamätala a môže dopadnúť ako SOP, ktorá v konečnom dôsledku poslúžila len ako výťah k postu prezidenta pre Rudolfa Schustera.

Hlas-SD by takto nemusel skončiť, keby si jeho predstavitelia včas uvedomili, kde je problém a boli ochotní ho riešiť. V rámci jeho štruktúr je však priveľa záujmových skupín, ktoré si neuvedomujú, že nie sú súčasťou riešenia, ale problému. Už na budúci mesiac sa koná snem strany, od ktorého si niektorí členovia (podľa všetkého márne) sľubujú, že vymenia nevýrazného predsedu a vec bude vyriešená. Problémy Hlasu-SD však nebudú vyriešené, kým nebude uzavretá otázka politickej identity strany. Bez toho varujem, že výmena lídra môže spôsobiť skôr rozkol a ďalšie oslabovanie Hlasu, ako nový reštart strany.

Na prvý pohľad sa zdá byť vec jasná: veď Hlas má prívlastok sociálna demokracia. Navyše po tom, čo strana Smer-SD zdôrazňuje svoju sociálnodemokratickú orientáciu čoraz menej a samotný Robert Fico sa dnes po druhýkrát producíruje na najdôležitejšom medzinárodnom stretnutí krajnej pravice, majú tento priestor takmer pohodlne uvoľnený. Lenže nemôžete budovať sociálnu demokraciu bez sociálnych demokratov a pri všetkej úcte – strana Hlas má jediného autentického ľavičiara, aj toho poslala do Bruselu. Takže čo sa dá vlastne s týmto zoskupením robiť, aby neprevládol pocit neprajníkov, že je to zbytočná strana?

Staviť všetko na sociálnu demokraciu sa zdá byť pri jej absencii na politickej scéne rozumné riešenie, ale nemusí to stačiť. Hodnotové strany sú pri dnešných trendoch za zenitom. Aj Progresívne Slovensko rýchlo pochopilo, že pôvodná Štefunkova predstava liberálneho hnutia prinesie maximálne jednociferný výsledok a dnes sa už transformovalo na typickú „catch-all party“, všeľudovú stranu, ktorá sa usiluje osloviť čo najširšie spektrum voličov. Všade v Európe autentické hodnotové strany – či už ľavica, pravica, liberáli alebo konzervatívci – upadajú a čistý socdem by ani na Slovensku nezískal viac ako 3 – 4 percentá. A keďže životaschopným stranám ide prioritne o moc (len politické sekty sa škriepia o čistote svojej ideológie), nikto si nemôže dovoliť taký luxus uzavrieť sa vo svojej slonovinovej ideologickej veži. Určitý hodnotový základ je však dôležitý. A aj z prijímaných zákonov vidno, že nielen Hlas má v tom poriadny zmätok.

Hlas-SD sa vo svojom vlastnom záujme musí odlíšiť tak od Smeru-SD, ako aj od ostatných strán, ale nemôže to byť odlíšenie účelové. Malo by vychádzať z nejakej zhody členskej základne na programových základoch a z lídra ako nositeľa takto vytýčenej línie. Pozícia Hlasu sa výrazne zmenila. Už nie je jazýčkom na váhach ako po parlamentných voľbách roku 2023. Liberálni voliči sa sformovali okolo Progresívneho Slovenska a konzervatívnych postupne vysáva Smer. Preto varujem, že ak si to niekto predstavuje tak jednoducho, že vymení predsedu, ktorý je populárnejší v Smere ako vo vlastnej strane a nahradí ho nejakým liberálom, ktorý neodolá magnetizmu Progresívneho Slovenska, spôsobí v konečnom dôsledku iba definitívny rozkol. Ak sa teda dnes Samuel Migaľ, ktorý hanebným spôsobom vykupčil ministerské kreslo, naparuje pri pohľade na klesajúce preferencie Hlasu, že mal pravdu, platí presný opak – práve on ich svojím podpásovým prístupom rozkýval (a možno aj cielene poslúžil na tento účel).

Poznajúc štruktúru Hlasu-SD, riešenie sa ponúka priamo pod nosom. Som prekvapený, ako málo dokázali členovia tejto strany vyťažiť zo samotného názvu. Hlasisti, ktorí vznikli v roku 1898 ako opozícia voči martinskému centru Slovenskej národnej strany, neboli liberáli, ale modernisti. V ich radoch nájdete pestrú zmes umiernených konzervatívcov, pacifistov, sociálnych demokratov a, samozrejme, aj liberálov, ktorí vystupovali za demokratické reformy súdnictva a verejnej správy, za oživenie ekonomiky, občianske slobody a sociálne práva. Ich spoločným cieľom bola modernizácia Slovenska. Strana, ktorá má v kompetencii najťažšie rezorty zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí či informatizácie spoločnosti, má takpovediac v náplni práce hovoriť o modernizácii. Ak sa Hlas stotožní s týmto prúdom slovenskej politiky, ak sa identifikuje s hlasistami, môže byť pre našu politickú scénu iba prínosom.

Túto líniu však musí určiť predseda a nesmie sa báť ju presadzovať. Matúš Šutaj Eštok, ktorý kedysi patril k najusilovnejším a najpracovitejším politickým žiakom Roberta Fica, ako líder strany prekvapujúco stráca dych. Nie je to spôsobené ani tak jeho kauzami na ministerstve vnútra, ako skôr neschopnosťou tvoriť tímovú hru, ktorá je v každom politickom subjekte kľúčová. Navyše – a to je kľúčové – ako líder stratil politickú podporu Petra Pellegriniho, ktorý uprednostňuje skôr liberálne krídlo. Ak prezident vo svojej správe o stave krajiny kritizoval prílišný „rezortizmus“ fungovania vlády, tak tieto výhrady sa vzťahujú predovšetkým na Hlas-SD: v tejto strane kope každý za seba, je v nej len minimum spoločnej solidarity. Veď si len všimnite, ako podporuje svojich ministrov premiér Fico a ako to robí predseda Hlasu-SD Šutaj Eštok. Ale aj naopak: minister práce Tomáš alebo minister školstva Drucker sa pri prezentácii svojich výsledkov nikdy neobklopujú predstaviteľmi svojej strany, hrajú sa na vlastnom piesočku.

V strane cítiť vnútorný boj o moc, ktorý sa môže skončiť katastrofou. Niektorí predstavitelia Hlasu-SD pracujú s utkvelou predstavou, že stačí vymeniť predsedu a bude po probléme. Ani náhodou. Nikto z nich – ani ambiciózny Erik Tomáš, ani liberálny Tomáš Drucker – nedokáže zjednotiť a zastabilizovať členskú základňu. Možno by to na krátky čas dokázal Richard Raši – z titulu autority svojej ústavnej funkcie predsedu NR SR – ale aj to by bolo iba dočasné riešenie, ktoré by nedokázalo vyriešiť základný problém. Mnohí, ktorí po poslednom prieskume verejnej mienky prepadli panike, neprečítali správne, čo tie čísla znamenajú. Za súčasným prepadom nie je odliv k progresívcom. Tí, ktorí k nim inklinovali, do tohto tábora už dávno prešli. Je za ním skôr sklamanie z vajatania a nespoľahlivosti Hlasu. Títo voliči zatiaľ nikam neprebehli, jednoducho sa stiahli a momentálne by buď nešli voliť alebo vyčkávajú.

Ten hlavný problém Hlasu-SD je, že po chýbajúcej politickej identite stratil aj politickú integritu. Len niekoľko príkladov. Keď v septembri minulého roka premiér vyrukoval s politicky absurdným odvolávaním opozičného podpredsedu NR SR, predseda Hlasu-SD Matúš Šutaj Eštok v „zásadnom vyhlásení“ najprv robil svaly, že on si od Fica a Danka skákať po hlave nedá, že oni sú tu pre ľudí, nie pre personálne škriepky, že budú hlasovať len za veci z programového vyhlásenia vlády… a potom vyhlásil, že poslanci Hlasu-SD jednomyseľne a bezvýhradne podporia odvolanie Michala Šimečku… V nedeľu zasa minister školstva Tomáš Drucker bez akéhokoľvek mandátu predsedníctva strany vyhlásil, že Hlas-SD nepodporí covidovú amnestiu. Viacerí poslanci z toho ostali v šoku, niektorí boli dokonca pobúrení, pretože to s nimi nikto ani len nekonzultoval. Navyše, bol to sám predseda strany Matúš Šutaj Eštok, ktorý vo videu zo 7. novembra minulého roka covidovú amnestiu obhajoval. Napriek tomu, že ho Drucker ponížil, Šutaj Eštok napokon potvrdil stanovisko ministra školstva, ktoré nemalo nijakú legitimitu vychádzajúcu z rozhodnutia straníckych orgánov. Takýchto príkladov je príliš veľa. Ale v takýchto zmätočných protikladoch úspešná strana nemôže dlhodobo fungovať.

Hlas by si mal uvedomiť, že v situácii, keď príliš skoro stratil svojho otca zakladateľa, musí začať prakticky od začiatku. Musí upevniť nielen postavenie lídra, ale vyhraniť sa aj ideovo a vyjasniť svoju integritu. Problémom lídra je, že si nevytvoril vlastný tím a je osamelý, nikto mu nepomáha. Vedenie strany mu nadiktoval predchodca, kandidátku mu vytvoril predchodca, nemá tam svojich ľudí, v podstate je paralyzovaný a takto sa na jeho možnosti treba pozerať. Predseda strany musí mať šancu postaviť si vlastný tím, inak nemôže vykonávať svoj mandát a svoje predsavzatia v plnom rozsahu.

Problémom strany je, že je príliš roztrieštená, že je tam extrémna rôznorodosť od Michala Barteka (ktorý je takým jednoduchším „hlasáckym Blahom“) až po Tomáša Druckera (ktorý je pravicovým liberálom a ideologicky vôbec nezapadá do koncepcie tejto vládnej koalície). Toto môže udržať len silný líder. Ale Hlas-SD inú šancu ako udržať svoju jednotu nemá. Atakuje ho totiž nielen opozícia, ale za terč si ho vybral aj samotný Robert Fico. Ten akoby nechcel v budúcich voľbách vyhrať, ale neprehrať – prestal si uvedomovať, že akúkoľvek kombináciu vládnej koalície dokáže vytvoriť len so silným Hlasom. Lenže jadro tejto vlády netvorí sociálna demokracia, ale nacionalizmus, a údajne „ľavicové“ strany sa vo všetkom prispôsobujú národniarskej agende. Navyše, koaliční partneri nerešpektujú autonómiu a integritu Hlasu-SD, pričom odlišné záujmy jeho voličov považujú za „zradu“, akoby odopierali tejto strane právo vybrať sa vlastnou cestou. Ale tým nielenže znižujú opodstatnenosť existencie Hlasu-SD, ale aj svoj vlastný koaličný potenciál, pretože Gaussova krivka nepustí a nacionalistické strany majú svoje limity.

Podčiarknuté sčítané, Hlas-SD musí pristúpiť k diskusii o svojej budúcnosti oveľa poctivejšie a nezužovať si manévrovací priestor unáhlenými rozhodnutiami. Napokon, v podobnej pozícii je aj jeho samotný zakladateľ, dnes už prezident SR Peter Pellegrini. Keď mu Robert Fico venoval z tribúny straníckeho mítingu v Handlovej varovanie („Dúfam, že nezabudol, že prezidentom sa stal iba vďaka Smeru“), Pellegrini to správne pochopil ako jasnú výstrahu. Zrejme aj preto bol vo svojej včerajšej správe k vláde zmierlivejší ako by sám možno chcel. Ak sa chce Peter Pellegrini uchádzať aj o druhé funkčné obdobie, bude až do príslušnej voľby visieť na šnúrke od Ficových gatí. Nikde inde nenájde voličov, a pritom to stále nemá isté. Súčasná opozícia ho nikdy nepodporí, a to ani v prípade, že by jej šiel po ruke. Robert Fico sa v kampani síce nijako nepretrhol a celkovo bol pasívny, no jeho formálna podpora zaručila Pellegrinimu prezidentské kreslo. A on vie, že ak si pohnevá predsedu Smeru-SD, tak prezidentom viac nebude. Na túto úlohu Robert Fico nepotrebuje silného kandidáta. Na to mu stačí, obrazne povedané „Jerguš Lapaj z Oravskej Lesnej“. A on to urobí, ak ich osobný konflikt bude narastať.

Hlas stojí takmer pred bezvýchodiskovou situáciou. Robert Fico sa ho rozhodol zničiť. V jeho očiach je to ešte väčší nepriateľ ako povedzme opozičné KDH, ktoré by si želal za koaličného partnera. Ale predstaviteľov Hlasu považuje za zradcov, čo je v jeho nastavení vykonávateľa politickej pomsty hrdelný zločin. Výrazne ho v tom podporuje aj jeho politický učiteľ Miloš Zeman. Ten podobne ako v roku 2004, keď mu poradil všetky malé konkurenčné ľavicové strany pohltiť, dnes ho provokuje odkazmi, že nevidí dôvod na to, aby v krajine existovali dve sociálnodemokratické strany. V skutočnosti síce neexistuje ani jedna (a všimnite si, kde sa cíti Robert Fico najlepšie – nie medzi autentickými ľavičiarmi, ale na konferencii CPAC medzi ultrakonzervatívcami, kde zožal ovácie uznania za jeho „boj za tradičnú rodinu“ a ódy o našej „tisícročnej kresťanskej tradícii“), ale predseda Smeru-SD to pochopil ako zelenú na likvidáciu svojej konkurencie. Tento útok môže Hlas prežiť iba tak, že sa emancipuje a dôsledne odlíši od sociálno-konzervatívnej politiky Smeru, ktorá ho pohlcuje ako Sauronovo oko, zároveň však nesmie skĺznuť do vôd bezbrehého liberalizmu, kde by zostal opustený, rozbitý a zbytočný. Riešením je umiernená modernizačná politika, ktorá by udržala celé spektrum formálne sa hlásiace k ľavici, v určitých mantineloch, ale na tú dnes nemá ani politických, ani ideových lídrov. Preto Hlas-SD stojí na pokraji priepasti a toto je dobre myslené varovanie, aby si rozmyslel, aký krok urobí…

Eduard Chmelár