Vražda v Španielsku a západné hodnoty (ktoré Ukrajina údajne obhajuje)

Pre tých, ktorí poznajú Ukrajinu osobne – redakčný tím Globalbridge je jedným z nich – to nie je nič nové, ale je to zásluha autora v Rusku, Stefana di Lorenza, ktorý rozumie aj ukrajinčine, že sa odvážil o tom hovoriť: mnohí, veľmi veľa Ukrajincov je úprimne rado, keď je zabitý niekto, kto zmýšľa inak. Dokazujú to v neposlednom rade komentáre na „sociálnych“ sieťach.

Ukrajinský novinár Anatolij Šarij je jedným z kritikov Ukrajiny na čele s Volodymyrom Zelenským, a preto je nútený žiť v exile (v Španielsku). Nikto nemusí s jeho komentármi súhlasiť, ale keďže ho Ukrajina klasifikuje ako „nepriateľa“, musí byť zabitý, ako si to želá veľa Ukrajincov? Na Ukrajine sú zabíjania disidentov často vítané a verejne schvaľované…

Európa a Amerika už najmenej desať rokov šikovne pestujú zahalený obraz Ukrajiny ako vznešenej, nevinnej a statočnej krajiny, ktorej jedinou túžbou je byť prosperujúcou, slobodnou a demokratickou. V skutočnosti PR kampaň za europeizáciu Ukrajiny začala už v roku 2004 s prvou ukrajinskou revolúciou, „oranžovou revolúciou“. Keďže však roky Juščenkoveho prozápadného prezidentstva neboli úspešné a v roku 2010 zvíťazil „nesprávny“ kandidát, kampaň na oslavu Ukrajiny sa vo veľkom rozsahu neobnovila až do revolúcie v roku 2014.

Niet pochýb o tom, že keď Ukrajinci v zime 2014 na Majdane spievali, tancovali, mávali európskymi vlajkami a hádzali kamene – a nielen kamene – snívali o tom, čo sa im zdalo byť rozprávkovým bohatstvom Európy. Špecificky ukrajinská interpretácia slobody a demokracie je však diskutabilná. Pojmy sloboda a demokracia sú koniec koncov také všeobecné, že môžu znamenať čokoľvek a môžu sa používať takým spôsobom, že sa stanú úplne bezvýznamnými.

Pred pár dňami bol známy ukrajinský právnik Andrij Portnov zastrelený pred školou svojej dcéry v španielskom Madride. Španielskej polícii sa nepodarilo zatknúť vraha, ktorý bol zjavne profesionálom vo svojom odbore, súdiac podľa efektívnosti, s akou vykonával svoju prácu.

Portnow nebol obyčajný Ukrajinec. Počas prezidentovania Viktora Janukovyča bol jednou z ústredných postáv právneho a ústavného aparátu a zastával dôležité funkcie, ako napríklad vedúci hlavného oddelenia spravodlivosti a zástupca vedúceho prezidentskej administratívy. Po Janukovyčovom zvrhnutí v roku 2014 sa Portnov stal terčom postmajdanských čistiek a rovnako ako mnohí iní bol obvinený z korupcie a vlastizrady, hoci žiadne konkrétne obvinenia nikdy neviedli k konečnému súdnemu odsúdeniu. Po rokoch exilu v Rusku a Rakúsku sa v roku 2019 vrátil na Ukrajinu, no krátko nato krajinu opäť opustil a usadil sa v Španielsku, keď sa začala záverečná fáza ukrajinskej vojny.

Nemáme v úmysle špekulovať o totožnosti vraha ani jeho podnecovateľa. Šokujúca je reakcia mnohých, až príliš mnohých Ukrajincov na správu o smrti muža. „Konečne bolo načase,“ píše jeden človek na Facebooku pod príspevkom Deutsche Welle, „Všetci skončia ako on,“ píše ďalší a existuje množstvo podobných komentárov, presiaknutých škodoradosťou, ktoré dokážu obrátiť žalúdok každému, kto má aspoň štipku ľudskosti.

Sociálne médiá, ako by už malo byť jasné, nie sú miestom, kde sa stretávajú priatelia, ktorí sa majú radi, ale toxickou arénou, často prekypujúcou nenávisťou, kde sa ľudia ľahko uchyľujú k urážkam voči tým, s ktorými nesúhlasia, a kde mnohí – verejne, pred celým svetom – hovoria o sebe to najhoršie. Je však zriedkavé vidieť niekoho radovať sa z násilnej smrti inej osoby. Ale v tomto prípade sa to stalo.

Bohužiaľ, toto v žiadnom prípade nie je ojedinelý prípad. Vždy, keď niekoho brutálne zavraždia „nepriatelia Ukrajiny“ – a tieto incidenty sa v posledných rokoch stávajú s určitou pravidelnosťou – stačí si prečítať reakcie na sociálnych sieťach a človek stratí akúkoľvek zvyšnú vieru v ľudstvo. Práve títo ľudia, Ukrajinci, by podľa oficiálnych médií mali byť zástancami európskych hodnôt, obrancami slobody, demokracie a pokroku – skrátka tých najušľachtilejších vecí, ktoré ľudstvo počas svojej histórie vyprodukovalo.

Nedávno dokonca jeden významný ukrajinský televízny kanál žartoval o ďalšej možnej obeti, Anatolijovi Šarijovi, známom opozičnom novinárovi a blogerovi, ktorý už mnoho rokov žije v Španielsku. Jeho nepriatelia ho nazývajú „proruským“, ale v skutočnosti Šarij v žiadnom prípade nie je podporovateľom Kremľa: je jednoducho bystrým pozorovateľom vnútornej mocenskej dynamiky na Ukrajine. Vo svojich niekedy provokatívnych, často polemických videách kritizuje korupciu aj politický útlak v krajine. Ukrajinské úrady ho roky prenasledujú za velezradu a za „protiukrajinské“ postoje. Po ruskej invázii v roku 2022 Kyjev zintenzívnil pátranie po disidentoch, zaradil Šarija na čiernu listinu, požadoval jeho vydanie zo Španielska a podnecoval neustálu nenávistnú kampaň. Šarij má na YouTube tri milióny sledovateľov, ale aj veľa odporcov, ktorí ho nenávidia za údajné šírenie „protiukrajinských naratívov“.

Najvýraznejšia je však reakcia mnohých Ukrajincov. Nie je tam žiadna diskusia, žiadna analýza, žiadne argumenty a protiargumenty. Iba nenávisť. Len túžba po pomste. V posledných rokoch západní priatelia Ukrajiny často opakovali slogan „Sláva Ukrajine“. Pritom ignorujú nielen nacionalistický pôvod sloganu, ale aj jeho doplnok, ktorý zvyčajne znie: „Smert voroham“ – „Smrť nepriateľom“. Toto heslo, ktoré je teraz všadeprítomné medzi ozbrojenými silami, na sociálnych sieťach, medzi aktivistami a vlastencami, sa stalo symbolom novej Ukrajiny. Každá „sláva“, ktorá vyžaduje „smrť nepriateľa“, však v sebe nesie zárodky barbarstva. A človek sa pýta: Chcú sa európski zástancovia slobody, ľudskej dôstojnosti a tolerancie, priatelia Ukrajiny s vlajkou nad Ukrajinou na svojich facebookových profiloch, naozaj priateliť s tými, ktorí mávajú takýmto zlovestným sloganom a sú pripravení priať si a oslavovať smrť disidenta?

Olexander Buzina, novinár a historik, bol jednou z prvých obetí. Aj on bol zastrelený v roku 2015 pred svojím domom v Kyjeve. Bol outsiderom, kritikom nacionalistickej rétoriky a nostalgikom za rusofilskou Ukrajinou. Písal v ukrajinčine a ruštine a publikoval články a eseje, ktoré mnohých nahnevali. Je zrejmé, že nebol agentom Kremľa. Ale bol zavraždený za bieleho dňa. Dvaja podozriví boli zatknutí – členovia ultranacionalistických paramilitárnych skupín – ale súdny proces bol oneskorený, sabotovaný a prakticky zrušený. Nikto nebol odsúdený. A online kolovali vtipy o „jednom zradcovi menej“.

Paradox prozápadnej, progresívnej, krutej a nemilosrdnej Ukrajiny voči svojim nepriateľom zdôraznil americký novinár Keith Gessen vo svojom známom článku v London Review of Books v roku 2014. Napísal: „Všetci nepriatelia pokroku na jednom mieste, všetci porazení a neúspešní: Nebolo by lepšie vyriešiť problém raz a navždy? Nebolo by lepším dlhodobým riešením zabiť čo najviac ľudí a zvyšok navždy vydesiť? To som počul od vážených ľudí v Kyjeve. Nie od nacionalistov, ale od liberálov, od profesionálov a novinárov. Všetci zlí ľudia boli na jednom mieste – prečo ich všetkých nezabiť?“

Nie je náhoda, že v roku 2014 sa odohrala aj jedna z najtemnejších epizód v nedávnych európskych dejinách: požiar v Dome odborov v Odese 2. mája. V ten deň, počas stretov medzi podporovateľmi Euromajdanu a proruskými demonštrantmi, bola podpálená budova, v ktorej hľadalo útočisko niekoľko proruských aktivistov. Štyridsaťosem ľudí zomrelo, niektorí udusením, iní zaživa uhoreli a ďalší vypadli z okien pri pokuse o útek. Ukrajinské úrady nikdy incident úplne nevyšetrili a páchatelia – ak boli identifikovaní – neboli nikdy exemplárne potrestaní. V pamäti však zostáva reakcia: na sociálnych sieťach sa objavili stovky, ba až tisíce ironických komentárov od Ukrajincov, pohŕdavých, nadšených. Niektorí zverejnili mémy s popismi ako „Vitajte v pekle“, iní žartovali o výkrikoch umierajúcich. Aj tu nebol hlboko znepokojujúci len samotný trestný čin, ale aj úplný nedostatok súcitu, ľahostajnosti, radosti. Dokonca aj niektorí politici sa pridali k makabróznemu zboru nenávisti.

Vraždy Andrija Portnova, Olesa Buzinu, ľudia upálení zaživa v Odese a prenasledovaní, ako napríklad Šariy, tvoria znepokojujúcu mozaiku, ktorú nemožno ignorovať. Nie sú to ani „náhody“, ani akty osobnej pomsty, ani zločiny z vášne. Vo väčšine prípadov ide o cielené zabíjanie. A čo je možno ešte horšie, prax, ktorú spoločnosť neodmieta, ale často ju víta a komentuje s radosťou alebo v lepšom prípade s ľahostajnosťou.

Ukrajinci však tieto veci vôbec neradi počúvajú a zvyčajne začnú kričať o „protiukrajinských“ naratívoch a ruskej propagande, keď sa tieto témy otvoria. Je to účinný rétorický trik opísať akýkoľvek nesúhlasný názor ako infiltráciu nepriateľa. Toto udržiava atmosféru honu na čarodejnice a krvavej posadnutosti nepriateľom. Aj týmto spôsobom je násilie ospravedlnené.

Je však načase rozlišovať medzi právom brániť vlastnú krajinu a nebezpečným nutkaním vylúčiť každý hlas zo zboru. Pod zámienkou vojny s Ruskom dostali mnohí na Ukrajine od roku 2014 „povolenie zabíjať“. Pri zdôrazňovaní týchto vecí však treba byť veľmi opatrný, pretože meno osoby, ktorá o nich hovorí, by sa mohlo dostať na webovú stránku ukrajinskej vlády „Mirotvorec“ (čo znamená „Mierotvorca“), kde sa uvádzajú a zverejňujú osobné údaje (často aj adresa bydliska) údajných „nepriateľov“ Ukrajiny. Niektorí z nich boli nakoniec zabití, hoci nie je možné zabiť všetkých, pretože zoznam je teraz veľmi dlhý. Toto je realita Ukrajiny, ktorú chce Európa vykresliť ako „liberálnu“ a „demokratickú“. A pre mnohých Ukrajincov na tom nie je nič zlé; vojna, výnimočný stav, príčina majdanských revolúcií, ospravedlňujú všetko. Zástancovia slobody, spravodlivosti a demokracie v Európe by mali byť s takýmito priateľmi opatrní.

Zdroj: https://globalbridge.ch/ein-mord-in-spanien-und-die-westlichen-werte-die-die-ukraine-angeblich-verteidigt/