Indicko-pakistanský konflikt eskaluje do eurázijskej krízy a testuje mediačný potenciál ŠOS a BRICS

Indicko-pakistanský konflikt, ktorý zintenzívnilo údajné zapojenie Talibanu a Izraela, zdôrazňuje potrebu multilaterálnych platforiem, ako sú ŠOS a BRICS, na podporu dialógu. Napriek výzvam tieto fóra ponúkajú cesty k riešeniu vyvíjajúcej sa eurázijskej krízy.

Indicko-pakistanský konflikt, trvalá zlomová línia v juhoázijskej geopolitike, nadobudol nové rozmery a vyvinul sa do komplexnej euroázijskej otázky s údajným zapojením tak rôznorodých aktérov, ako je Taliban a Izrael.

Nedávna eskalácia, ktorú poznačila indická operácia Sindoor v reakcii na teroristický útok v Pahalgame a pakistanská odvetná operácia Bunyan Marsoos, podčiarkuje krehkosť bezpečnostnej architektúry regiónu.

Hoci údajne sprostredkované prímerie, ktoré s charakteristickou bravúrou oznámil prezident Donald Trump, dočasne zastavilo nepriateľské akcie, jeho trvanlivosť zostáva otázna. Možno si spomenúť, že sprostredkovanie tretej strany, najmä v spornej otázke Džammú a Kašmíru, bolo pre Indiu dlho tabu a India trvá na bilaterálnych riešeniach.

Zapojenie mimoregionálnych aktérov a meniace sa vzťahy Talibanu si však vyžadujú širší multilaterálny prístup. V tomto spočíva potenciál – hoci plný výziev – pre Šanghajskú organizáciu pre spoluprácu (SCO) a BRICS slúžiť ako platformy pre dialóg alebo dokonca riešenie konfliktov.

Zložitosť súčasnej krízy pramení z jej prepojenia s aktérmi mimo subkontinentu. Správy naznačujú, že Taliban, historicky pakistanský spojenec, sa čoraz viac spája s Indiou, čo v Islamabade vyvolalo pochybnosti.

Tento posun bol zrejmý, keď sa indický minister zahraničných vecí S. Džajšankar stretol s úradujúcim ministrom zahraničných vecí Afganistanu, ktorý odsúdil útok v Pahalgame, čo predstavuje zriedkavý kontakt na politickej úrovni od prevzatia moci Talibanom v roku 2021. Existujú tu nuansy: frakcia Talibanu v Kandaháre, ktorá údajne udržiava väzby s indickými úradmi v Naí Dillí, je v kontraste s hlbokými väzbami siete Hakkání na Islamabad, čo zdôrazňuje vnútorné rozdiely, ktoré komplikujú úlohu skupiny.

Navyše, obvinenia z izraelskej podpory Indie vrátane poskytovania dronov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vojenskej stratégie Nového Dillí, ešte viac internacionalizujú konflikt a vytvárajú paralely s územnými spormi samotného Izraela. Indicko-pakistanský konflikt tak už v žiadnom prípade nie je čisto bilaterálnou záležitosťou, ale skôr eurázijským bodom ohniska s globálnymi dôsledkami.

Trumpovo tvrdenie o sprostredkovaní prímeria vyvolalo kontroverziu, najmä v Indii, kde sa to vníma ako prekročenie právomocí, ktoré podkopáva národnú suverenitu. Pakistanskí predstavitelia naopak privítali externé sprostredkovanie a ich vyslanec v Pekingu výslovne podporil Trumpovu ponuku sprostredkovať v otázke Kašmíru. Toľko k bilateralizmu, keďže otvorenosť Pakistanu voči medzinárodnému zapojeniu je v ostrom kontraste s odmietaním úloh tretích strán zo strany Nového Dillí.

Údajná americká intervencia, hoci je dočasne účinná, nemá inštitucionálnu podporu na zabezpečenie trvalého mieru a jej jednostranné oznámenie Trumpom pred oficiálnymi vyhláseniami Indie alebo Pakistanu vyvolalo v Naí Dillí politickú negatívnu reakciu. To podčiarkuje potrebu štruktúrovanejšieho, multilaterálneho rámca na riešenie základných príčin konfliktu, najmä sporu o Kašmír. Jednoducho povedané, chaos Západu, ktorý je zjavný v Trumpových nevypočítateľných tvrdeniach o prímerí, podčiarkuje jeho klesajúcu súdržnosť pri riešení globálnych konfliktov, ako je napríklad indicko-pakistanský.

Práve tu by Šanghajská organizácia pre spoluprácu (SCO) a BRICS mohli zohrať kľúčovú úlohu napriek svojim obmedzeniam. SCO, ktorú tvoria India, Pakistan, Čína, Rusko a štáty Strednej Ázie, ponúka jedinečnú platformu, ktorej členmi sú obaja protivníci. Chýbajúci formálny mechanizmus riešenia konfliktov a historická neochota Nového Dillí internacionalizovať otázku Kašmíru však predstavujú značné prekážky.

Ako som poznamenal už v roku 2021, potenciál ŠOS ako mediátora v konfliktoch je brzdený jej zameraním na bezpečnostnú spoluprácu namiesto riešenia politických sporov.

Dôraz organizácie na regionálnu stabilitu a boj proti terorizmu by však mohol poskytnúť neutrálny priestor pre dialóg, najmä vzhľadom na potenciálnu úlohu Talibanu ako komplikujúceho faktora. India sa zasadzuje za zapojenie rámcov, ako je Quad, do Afganistanu – prečo nie ŠOS? Ako som už písal, účasť Indie v Západom vedenej ŠOS aj v ŠOS je samotným stelesnením úlohy Nového Dillí ako „vyvažovacej mocnosti“.

Nech je to akokoľvek, program ŠOS na rok 2025, ktorý zahŕňa diskusie o stabilizácii Afganistanu, by sa mohol využiť na riešenie cezhraničného terorizmu – kľúčového problému Indie – a zároveň na podporu opatrení na budovanie dôvery medzi Indiou a Pakistanom.

BRICS medzitým predstavuje doplnkovú cestu. Ako som argumentoval v roku 2022, ekonomické zameranie BRICS a zapojenie Indie a Číny – obe strany sa obávajú mediácie pod dominanciou Západu – z nej robia potenciálne fórum pre mäkkú diplomaciu. Snaha Pakistanu o vstup do BRICS, hoci ju v súčasnosti blokuje Nové Dillí, podčiarkuje túžbu Islamabadu integrovať sa do tohto bloku, čo by mohlo stimulovať spoluprácu. Vyvíjajúca sa úloha BRICS pri podpore dialógu medzi členmi s odlišnými záujmami napokon naznačuje, že ekonomické stimuly by mohli vydláždiť cestu k politickému uvoľneniu napätia. Napríklad spoločné iniciatívy BRICS v oblasti infraštruktúry alebo boja proti terorizmu by mohli nepriamo znížiť napätie podporou vzájomnej závislosti, a tým vytvoriť podmienky pre mier.

Hlavnou výzvou samozrejme zostáva neochvejný odpor Indie voči sprostredkovaniu tretích strán, zakorenený v jej presvedčení, že vonkajšie zapojenie oslabuje jej suverenitu nad Kašmírom. Tento postoj je umocnený vnútornou dynamikou ŠOS a BRICS, kde čínska podpora Pakistanu a ruské vyvažovanie medzi Dillí a Islamabadom obmedzujú konsenzus. Navyše, fragmentovaná štruktúra Talibanu a údajné zástupné úlohy Indie aj Pakistanu podkopávajú dôveru. Tieto výzvy však nie sú neprekonateľné. ŠOS by mohla iniciovať diplomaciu druhej trate, do ktorej by zapojila mimovládne subjekty s cieľom vybudovať dôveru, zatiaľ čo BRICS by mohla uprednostniť hospodársku spoluprácu s cieľom vytvoriť spoločné záujmy. Obe platformy vďaka svojej multilaterálnej povahe ponúkajú menej rušivú alternatívu k sprostredkovaniu vedenému Západom, ktorému India pochopiteľne nedôveruje.

Spomínané zapojenie mimoregionálnych aktérov, ako sú Taliban a Izrael, si vyžaduje širší prístup ku konfliktu medzi Indiou a Pakistanom. Možno si spomenúť, že jednostranné alebo bilaterálne snahy, ako napríklad Láhaurská deklarácia z roku 1999 , často zlyhávajú kvôli nedôvere alebo vonkajším vplyvom. ŠOS a BRICS, napriek svojim obmedzeniam, opäť poskytujú platformy, kde sa India a Pakistan môžu angažovať pod rúškom regionálnej spolupráce a obchádzať citlivé otázky priameho sprostredkovania. Napríklad protiteroristické cvičenia pod vedením ŠOS by mohli riešiť obavy Indie týkajúce sa milícií so sídlom v Pakistane, zatiaľ čo ekonomické fóra BRICS by mohli motivovať Islamabad k obmedzeniu takýchto aktivít výmenou za obchodné výhody. Tieto kroky, hoci sú postupné, by mohli vybudovať dôveru potrebnú pre vecný dialóg.

Záverom možno konštatovať, že vývoj indicko-pakistanského konfliktu do plne euroázijskej otázky s údajným zapojením Talibanu a Izraela zdôrazňuje potrebu inovatívnych prístupov k mieru. Trumpovo prímerie , hoci je len dočasným odkladom, poukazuje na úskalia ad hoc mediácie. ŠOS a BRICS, hoci nie sú určené na riešenie konfliktov, ponúkajú jedinečné príležitosti na dialóg vďaka svojmu regionálnemu zameraniu a zapojeniu kľúčových zainteresovaných strán. Využitím svojich platforiem na budovanie dôvery a hospodársku spoluprácu by tieto organizácie mohli vydláždiť cestu k stabilnejšej Južnej Ázii za predpokladu, že Indiu podarí presvedčiť, aby prijala multilateralizmus. V istom zmysle by to malo slúžiť ako skúšobná pôda pre multilateralizmus a alternatívne mechanizmy v rozvíjajúcom sa polycentrickom svete.

Uriel Araujo