Sýria – hračka okolitých mocností

Nasledujúca analýza Mohammada Ballouta sa prvýkrát objavila v arabčine koncom marca 2025. Hoci sa vývoj v posledných dňoch zrýchlil, základné otázky opísané v analýze zostávajú nevyriešené. – Ale najprv úvodná poznámka:

Sýria – momentálne je len málo známok zjednotenej krajiny. Od týchto nepokojov sa Sýria stala hračkou regionálnych mocností. V súčasnosti sú do mocenského boja v tejto krajine zapojené najmä Turecko a Izrael so svojimi odlišnými záujmami. A obyvateľstvo trpí…

Počas svojej nedávnej návštevy Saudskej Arábie sa americký prezident Donald Trump stretol so sýrskym dočasným „prezidentom“ Ahmedom al Sharaa a vyhlásil, že ruší jednostranné ekonomické a finančné sankcie USA voči Sýrii, ktoré sú v platnosti už 48 rokov. Požiadali ho o to saudskoarabský korunný princ Mohamed bin Salmán a turecký prezident Recep Tayyib Erdogan. Sýria si zaslúži šancu, povedal Trump. Al Sharaa sa na oplátku okrem iného zaväzuje k „normalizácii“ vzťahov s Izraelom.

Trump sleduje svoje záujmy. Chce prestať míňať peniaze na vojny a namiesto toho priniesť peniaze do USA. Saudská Arábia, Katar a Spojené arabské emiráty investujú bilióny dolárov do vývoja umelej inteligencie v USA a do nákupu zbraní od amerických spoločností. Arabské štáty Perzského zálivu na oplátku dostanú – okrem zbraní atď. – zrušenie amerických sankcií v Sýrii. To znamená, že oni, a najmä Saudská Arábia, aspoň preberajú finančnú kontrolu v Sýrii. Ako sa bude krajina vyvíjať politicky – akú úlohu zohrá Turecko a Izrael – zostáva otvorené.

Sýria, ktorá zohrala dôležitú úlohu v Mashriq pod vedením Hafeza al-Asada (pozri poznámku 3), sa od pádu Asadovej vlády stala pešiakom v boji regionálnych mocností ako Turecko a Izrael, ako aj medzinárodných mocností, ako sú Spojené štáty a Rusko. Srdce arabskej Levanty – Sýria – sa zdá byť úplne bezbranné a vydané na milosť a nemilosť zahraničným záujmom. Turecko a Izrael sú hlavnými aktérmi ničenia centrálnych arabských štátov a ich spoločností.

Oba štáty sa doteraz nedokázali dohodnúť na rozdielnych záujmoch ohľadom budúcnosti Sýrie. Hoci Izrael dokázal zabrániť Turecku usadiť sa na sýrskych vojenských základniach prostredníctvom vojenských útokov, Turecko pôsobí v rámci nového sýrskeho režimu prostredníctvom vojnových pohlavárov, ktorí zostávajú verní svojmu predchádzajúcemu sponzorovi Türkiye.

Obyvateľstvo nehrá žiadnu rolu v súčasných regionálnych a medzinárodných mocenských bojoch o Sýriu. Politická, sociálna a ekonomická situácia v krajine sa naďalej zhoršuje.

A teraz k analýze Mohammada Ballouta:

Kam smeruje Sýria?

Nebolo žiadnym prekvapením, že Sýria sa utopila v krvi Alavitov. V ich horách pozdĺž Stredozemného mora nože džihádistov nahradili rozšírenú túžbu po pomste, ktorá sa objavila v metropolách Levanty počas vojny a jej masakrov.

Masaker Alavitov

Nech už boli dôvody, ktoré dali tisíckam džihádistov nového režimu voľnú ruku na zabíjanie, akékoľvek, duchovia obetí budú Sýriu prenasledovať ešte dlho, pretože jej rôznorodé obyvateľstvo bude koexistovať a bude obnovená jej jednota. Pridajú sa k duchom tisícok svojich predchodcov za minulého režimu. Posadnutosť a nočné mory živých budú aj naďalej živiť neutíchajúci hlad po vraždách a pomste po celé generácie.

Aj keď je pravda, že masakre slúžia na usmerňovanie ľudového hnevu, v sýrskej politike prispeli k ďalšiemu nárastu ľudového zúfalstva voči novému režimu a jeho dočasnému prezidentovi.

Masaker si vyžiadal tisíc obetí, možno viac, podľa Sýrskeho pozorovateľského centra pre ľudské práva a poukázal na hrozné zločiny spáchané v mestách Jableh a Latakia a ich okolí. A dočasnému „prezidentovi“ to vzalo čas na upevnenie svojej vlády. Musí dosiahnuť dohodu (v krajine) o zrušení západných ekonomických sankcií voči Sýrii.

Ak je Al Sharaa protivníkom útočníkov, ktorí zaútočili na pobrežné mestá a dediny, jej vplyv sa pravdepodobne rýchlo zmenšuje. Ťažko bude odolávať tlaku džihádistickejšieho a salafistického krídla ozbrojených skupín, ktoré si do Damasku priviezol z Idlibu. Možno sa dokonca stal rukojemníkom salafistických skupín po jeho pravici. To by mu bránilo budovať nové inštitúcie, a to by sa dotklo predovšetkým armády. Džihádistické a salafistické skupiny sa vehementne bránia začleneniu do novej armády.

Kam speje Sýria?

Ak neexistuje odpoveď na otázku, kam smeruje Sýria, podpis dohody so Sýrskymi demokratickými silami (SDF) znamená predovšetkým to, že Al Sharaa chce odpútať pozornosť od masakrov na pobreží. Na jednej strane sa snaží obmedziť prípadné predlžovanie ekonomických sankcií a s tým spojené straty. Dohoda s Kurdmi môže pomôcť znížiť straty a predovšetkým zmierniť reakciu USA. Najtvrdšie reakcie, ktoré počuli, označili páchateľov masakrov za islamistických teroristických extrémistov, čo poškodilo celý nový režim. Zastavila sa tak možná budúca normalizácia (vzťahov).

Podpísanie dohody medzi samotným Ahmedom al-Sharaa a veliteľom Sýrskych demokratických síl (SDF) Mazloumom Abdim prekvapilo a ukázalo, že dočasný „prezident“ prešiel do defenzívy. Odrážalo to zúfalý pokus zvrátiť vývoj. V deň dohody došlo v Aleppe k hodinovým stretom medzi jednotkami Abdiho a jednotkami HTS. Médiá v Damasku boli vo vojne s Kurdmi, kým sa nálada a jazyk zrazu zmenili na národný konsenzus.

V defenzíve

Ahmed al-Sharaa podpísal dohodu, ktorá ďaleko presahovala to, čo bol ochotný poskytnúť Kurdom len pár dní predtým. Už sa nehovorilo o „rozpustení SDF“, ale skôr o tom, že Kurdi by teraz mali byť schopní zostať ako organizovaná etnická skupina v budúcej armáde. To znamenalo, že sa akceptovalo, že 100 000 kurdských bojovníkov bude najväčšou skupinou v rámci budúcej armády, ktorá sa ešte len stavala. Prevýšia tak salafistické a džihádistické skupiny a dokonca prekonajú 30 000-člennú Hay’at Tahrir al Sham a „Sýrsku národnú armádu“ rozmiestnenú Tureckom v severnej Sýrii. Zostáva nejasné, ako majú títo kurdskí bojovníci, z ktorých najmenej polovicu tvoria ženy, bojovať bok po boku s džihádistickými skupinami, ktoré majú zakázaný akýkoľvek kontakt so ženami.

Dohoda je výsledkom bezprecedentného pragmatizmu, za ktorý Al Sharaa platí vysokú cenu. Pravdepodobne mu nezostávalo nič iné, len sa vyhnúť zvýšenej (medzinárodnej) kontrole svojho režimu, ktorý je klasifikovaný ako teroristická organizácia. Len tak sa môže vyhnúť tomu, aby sa uchýlil k spojencom vo vlastnej krajine, ktorí spáchali masakry a utláčali a likvidovali Alavitov v Sýrii. Cieľom jeho pragmatizmu by mohlo byť využitie Kurdov ako separačnej a ochrannej sily na sýrskom pobreží a zníženie napätia s inými menšinami, ako sú Drúzi vo Švédsku. Dohoda s Kurdmi však bola vypracovaná narýchlo. Vidno to na úlohe a privilégiách prisľúbených SDF. Dohoda je plná nejednoznačností, ponecháva veľký priestor na interpretáciu a chýba v nej mechanizmus na implementáciu rozhodnutí.

Uvidí sa, či táto dohoda, ktorá bola podpísaná pod vplyvom udalostí v pobrežnom regióne, povedie ku skrytému federalizmu a rozšíri sa aj na Drúzov zo Sweida. To by oslabilo Damask ako (politické) centrum. Hoci zvrhnutie bývalého režimu prelomilo začarovaný kruh, v ktorom sa pokusy o násilné zvrhnutie obrátili proti sebe, dôsledky tohto „úspechu“ nepomáhajú Sýrii uniknúť z labyrintu vnútornej vojny.

Tí, ktorí vstúpili do Damasku 7. decembra (2023), aby zvládli proces prechodu a zriadili alternatívnu administratívu, neboli dostatočne dôveryhodní a jednotní na to, aby ochránili krajinu pred útokmi zo susedných krajín. Sýria je naďalej cieľom plánov na rozdelenie a opäť sa stáva „korisťou“ princov Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive, ako to pred rokmi opísal bývalý katarský premiér Hamad bin Jassim v slávnom rozhovore. V tom čase sa rybári hádali o „úlovok“ (t. j. Sýriu), ktorý viedol k blokáde Kataru Spojenými arabskými emirátmi a Saudskou Arábiou, vysvetlil Bin Jassim. Medzitým im „úlovok“ utiekol zo sietí.

Zničenie Arabskej Levanty

Sýria, ktorá zohrala dôležitú úlohu v Mashriq pod vedením Hafeza al-Assada, sa stala iba pešiakom pod jeho utečeneckým dedičom regionálnych mocností, akými sú Turecko a Izrael, ako aj medzinárodných mocností, akými sú Spojené štáty a Rusko. Bez Asada na obrázku sa srdce arabskej Levanty – Sýria – zdá úplne bezbranné a vydané na milosť a nemilosť svojim susedom Türkiye a Izraelu. Tieto dve krajiny sú hlavnými aktérmi pri dokončovaní zničenia centrálnych arabských štátov a ich spoločností. Najprv Sýria a Libanon, ktoré patria medzi krajiny nachádzajúce sa v prvom okruhu okolo Izraela, potom krajiny na periférii alebo druhom okruhu: Irak, Líbya, Tunisko a Sudán. Všetci sú vystavení následkom „arabskej jari“ a trpia kolapsom zostávajúcej bezpečnosti v arabskom regióne.

Jedným z bezprostredných geopolitických dôsledkov Asadovho úteku je však úplný kolaps Sýrie a jej (politického) postavenia. Sýrsky región sa zmenil na konfliktnú zónu medzi Izraelom a Tureckom, ktorá zároveň slúži ako nárazníková zóna medzi oboma stranami. Budúcnosť Sýrie vo veľkej miere závisí od prebiehajúcich rokovaní, ako aj od súťaženia o rozdelenie krajiny do sfér vplyvu. Línie kontaktu alebo konfliktu medzi oboma stranami ešte nie sú jasne vyznačené.

Izrael verzus Turecko

Turci sa – na rozdiel od Izraela – môžu spoľahnúť na silný sunnitský blok v Sýrii, ktorý pozostáva z ozbrojených síl, ktoré posledných 14 rokov bojovali proti sýrskej armáde a vybudovali ich turecké bezpečnostné služby. To Turecku ušetrí bremeno priamej konfrontácie a možnej straty kontroly nad udalosťami.

Izrael zase dokázal vybudovať vzťahy s drúzskymi skupinami v Sweide v Sýrii prostredníctvom komplexnej siete drúzskych duchovných z okupovaných palestínskych území. Náboženský vodca Drúzov v Izraeli Mouaffak Tarif bol vyzvaný, aby vytvoril základ pre priame politické intervencie (pre Izrael) prostredníctvom vnútrodrúzskych kontaktov. Týmto spôsobom bola Drúzom vo Sweide ponúknutá izraelská ochrana pred novým sýrskym režimom, čo umožnilo Izraelu presadiť svoju vojenskú autoritu. To umožnilo Izraelu zničiť zostávajúce bezpečnostné a vojenské štruktúry v južnej Sýrii. Prostredníctvom sektárskej infiltrácie – izraelských Drúzov medzi sýrskych Drúzov – si Izrael zabezpečil svoju prítomnosť vo Sweide a medzi drúzskym obyvateľstvom v Jaramane, južnom predmestí Damasku. Izrael obsadil drúzske dediny pozdĺž strategicky dôležitých úpätí hory Hermon, odkiaľ získal kontrolu nad Hauranskou nížinou.

Izraelské jednotky medzitým postupujú na sever zrýchleným tempom bez toho, aby narazili na akýkoľvek odpor alebo čo i len najmenší odpor nového režimu. Presne tam, kde 5. sýrska divízia prelomila 6. októbra 1973 izraelské obranné línie a dosiahla predmestie Tiberias, teraz izraelská armáda začína ofenzívu s cieľom dobyť strategicky dôležité kopce, okolo ktorých sa odohrala väčšina bojov vojny na sýrskom fronte v októbri 1973.

Z týchto piatich kopcov sú kontrolované križovatky strategických ciest do Damasku, Deraa a Sweida. Izraelské jednotky dobyli východný kopec Ahmar v Quneitre, izraelské výsadkové jednotky pristáli v Tal al-Mal severozápadne od Daraa a ďalšie jednotky sú v Katare, štrnásť kilometrov západne od cesty spájajúcej Bejrút s Damaskom. Očakáva sa, že izraelské sily postúpia smerom k vrchom Al-Hara, Antarin a Qareen, čím dokončia svoju vojenskú kontrolu v južnej Sýrii. Je pravdepodobné, že izraelské ozbrojené sily nepostúpia do husto obývaných oblastí, aby sa vyhli riziku priameho boja. Týka sa to južného okolia Damasku, ktoré je teraz úplne v dosahu ich delostrelectva, ako aj samotného hlavného mesta Damask.

Línia dotyku s Turkami je však vojensky ešte ďaleko. Pokiaľ do toho nie je zahrnutá politická podpora Izraela pre Kurdov a Sýrske demokratické sily (SDF), čím sa Izrael priblíži k hraniciam s Tureckom. Izrael teraz vnútil svoju agendu samotnej Sýrii aj Turkom. Nový režim v Damasku nemá žiadnu víziu, ako čeliť izraelskému postupu.

To uprednostňuje pozíciu Izraela a bráni sýrskej vláde, aby si po 14 rokoch krvavej vojny oddýchla, urobila zmeny a pozbierala vlastné sily. Len tak môže čeliť výzvam zhoršujúcej sa revolučnej situácie vo Sweide na juhu a ozbrojeného povstania vojakov a dôstojníkov v Alavitských horách. Toto povstanie nasledovalo po rozpustení bývalej armády novým režimom a po tajnom procese vyhladzovania proti Alavitom. Týka sa to zničenia verejného sektora, ktorý poskytoval prácu väčšine Alavitov a bol základom ich prežitia.

Preniknutie Izraela do zložitej sýrskej štruktúry a jeho strategická, vojenská a politická prevaha predstavujú pre arabský svet dvojitú, nenahraditeľnú stratu, najmä keď Osa odporu utrpela v Libanone ťažké straty. S pádom Sýrie bude obnova odporu ťažká, a to nielen z hľadiska ozbrojenej opozície. Izraelská okupácia južnej Sýrie si bude vyžadovať veľkú predstavivosť na vytvorenie akejkoľvek novej aliancie medzi tými, ktorých zasiahne americko-izraelské „preusporiadanie“.

Nový režim a Turecko

Medzitým skupiny, ktoré tvoria nový sýrsky režim, bojujú v jeho zadných miestnostiach o vlastný vplyv: Islamistické bratstvo (Moslimské bratstvo), salafisti a sýrski nacionalisti. Požiare, ktoré vznikli chybami pri prechode, musia byť uhasené. Napríklad vylúčenie strán bývalého režimu, s ktorými by bol možný dialóg. Odcudzenie veľkej časti sýrskeho civilného obyvateľstva počas procesu transformácie. Nenávisť a smäd po pomste medzi salafistickými skupinami a zahraničnými džihádistickými bojovníkmi, ktorí tvoria pevné jadro bezpečnostných síl nového režimu. Tento vývoj predstavuje pre Turecko veľkú výzvu. Čoskoro bude čeliť dileme, že sa bude musieť deliť o vplyv v Sýrii s Izraelom a definovať línie záujmu. A tieto rozhodnutia bude musieť v Sýrii obhájiť pred blokom arabských štátov Perzského zálivu.

Prezident Recep Tayyip Erdogan vyjadril obavy z postupu Izraela v Sýrii a hovoril o možnej genocíde; že Izrael chcel zaviesť novú mapu a rozdeliť Sýriu. Turecko čelí v Sýrii veľkej výzve zo strany Izraela.

Rozhodnutia Ahmeda al Sharaa odrážajú veľkú frustráciu. Vo svojich rokovaniach s Tureckom prejavil zdržanlivosť a už odmietol dve kľúčové požiadavky Türkiye. Jedna požiadavka sa týka definície námorných hraníc, o ktorej Turecko v súčasnosti rokuje s vládou Fayez al-Sarraj v Líbyi. V pozadí týchto rokovaní je, že Turecko sa chce presadiť proti plynárenskému a ropnému fóru vo východnom Stredomorí (ktoré tvoria Egypt, Izrael, Cyprus a Grécko). Turecko si zároveň nárokuje časť sľubných a nevyužitých ropných a plynových polí pri pobreží Sýrie.

Al-Sharaa tiež odmieta bojovať proti SDF a kurdskej samospráve, ktorá sa opiera o veľkú arabskú kmeňovú mocnosť v oblasti Eufratu (Džazíra). Pragmatické pozadie je také, že Al-Sharaa nemá dostatok bojovníkov na boj proti najmenej 100 000 bojovníkom SDF. Namiesto toho sa sústreďuje na zriadenie novej administratívy, pričom uprednostňuje politické riešenie pred vojenským, ku ktorému ho tlačí Ankara.

Čas sa kráti

Turkom v Sýrii sa kráti čas a to isté platí aj o novej administratíve. Odkedy izraelský premiér Benjamin Netanjahu oznámil svoje strategické ciele v Sýrii, doteraz plánovaný proces všeobecnej rekonštrukcie sa obrátil. Celá medzinárodná pozícia sa prehodnocuje. Čakacia doba sa skončila, čo tiež nanovo definovalo pozíciu Türkiye v Sýrii.

Netanjahu prekročil niekoľko červených čiar, keď oznámil demilitarizáciu južnej Sýrie, rozšíril vojenské operácie do Damasku a súčasne zaviedol protiletecký štít nad Drúzmi vo Švédsku a Kurdmi v severnej Sýrii, ako aj klasifikáciou novej administratívy v Damasku ako islamistickej teroristickej hrozby, pretože po dvadsiatich rokoch vytvorí armádu na útok na Izrael. Podkopáva akýkoľvek pokus o stabilizáciu nového režimu izoláciou veľkých sunnitských arabských komunít v Damasku, Aleppe, Homse a Hame. Netanjahu svojimi vyhláseniami blokuje európske sľuby o postupnom zrušení ekonomických sankcií voči Sýrii a tiež sľub amerického prezidenta Trumpa poskytnúť šesťmesačné obdobie na preskúmanie nového režimu.

Zdá sa, že kríza sa prehlbuje a prežitie novej vlády je čoraz ťažšie, hoci dohoda so SDF v Sýrii pod záštitou USA ponúka nové možnosti. Napriek tomu môžu Kurdi pokračovať v expanzii do oblastí okolo Aleppa a Deir ez-Zor na úkor Damasku a môžu Damasku naďalej odopierať prístup k strategicky dôležitým oblastiam pestovania pšenice a bavlny, priehradám, energetickým a energetickým zdrojom, ropným a plynovým poliam a hraničným prechodom do Iraku. Damasku je odopretý prístup k zdrojom krajiny, ktoré boli odopreté už predchádzajúcemu režimu, čo prispelo k jeho kolapsu. Izraelský signál stop podnietil emirát Katarský záliv, aby pozastavil svoje rozhodnutie poskytnúť finančnú pomoc na vyplácanie mesačných miezd zamestnancom sýrskeho verejného sektora. Zúčastnia sa len vtedy, ak na financovanie prispejú všetky štáty Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC).

Turci čelia ťažkým rozhodnutiam vzhľadom na postup Izraela a vyčkávací postoj arabských štátov Perzského zálivu. Okrem toho dôležitý blok v južnej Sýrii – vrátane 8. brigády pod vedením Ahmada al Awdu – je spojený so Spojenými arabskými emirátmi (SAE), ktoré majú úzke väzby na Izrael. Izrael už odmietol tureckú ponuku na spoločnú bezpečnostnú koordináciu a požadoval, aby USA zachovali ruskú vojenskú prítomnosť na sýrskych základniach. USA by mali obnoviť spoločnú koordináciu proti Turecku a ozbrojeným frakciám nového režimu, ako to bolo počas izraelských vojenských operácií v Sýrii proti Hizballáhu a Iránu.

Situácia zostáva nejasná

Tento vývoj je dôležitý v procese rozdeľovania vplyvu a definovania hraníc ďalšej dohody medzi Američanmi a Rusmi. Rusi majú byť zaradení do strategického partnerstva, ktoré im výmenou za spoluprácu s Izraelom pri konfrontácii s Tureckom sľubuje zachovanie svojich základní a zachovanie dôležitého prístupu do Stredozemného mora.

Izrael je zase skeptický k ponuke Turecka prostredníctvom vládnucej islamistickej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) pre jeho úzke väzby a podporu Hamasu. Obáva sa rozšírenia tureckého vplyvu v Sýrii, najmä preto, že Turecko má veľké vojenské sily, ktoré kontrolujú väčšinu arabských území na severe Sýrie. Turecko by sa mohlo pokúsiť sformovať sunnitské arabské sily a zjednotiť ich proti Izraelu, čo by predstavovalo vojenskú hrozbu pre Izrael, najmä preto, že medzi sýrskymi islamistami existujú prúdy, ktoré by sa mohli snažiť o konfrontáciu s Izraelom v južnej Sýrii.

Súperenie o postavenie Sýrie nemusí viesť k stretu medzi rivalmi Izraelom a Tureckom, ktoré sú napokon spojencami Spojených štátov. Obe strany sa však nepochybne pokúsia prekresliť mapu Sýrie podľa svojich záujmov, či už federalizáciou alebo vytvorením kantónov, čo je deklarovaným plánom Izraela už od úteku Asada 8. decembra (2023). Turci tomu nedokážu zabrániť rozšírením vojny ani vojenskou kontrolou kurdských síl. Napokon SDF prevádzkuje záchytné tábory v al-Hol a al-Roj, v ktorých je umiestnených 100 000 väzňov IS a ich rodín. Ide o veľmi dôležité aktívum (pre Kurdov), najmä po politickom otrase v Damasku. Irak následne odložil svoju požiadavku na stiahnutie amerických jednotiek zo svojho územia. Namiesto toho Bagdad požiadal americké jednotky, aby zostali v krajine a ochránili Irak pred chaosom v prípade kurdsko-tureckého stretu.

Situácia v Sýrii zostáva nejasná. Všetok možný vývoj závisí od toho, ako sa vynoria kontúry veľkého obchodu na Ukrajine a potom od toho, ako sa v tomto obchode následne postaví arabská Levanta. Až potom uvidíme, akú cenu bude musieť kraj zaplatiť mocnostiam, ktoré sa ho snažia roztrhať.

O autorovi: Mohammad Ballout je dlhoročný vojnový korešpondent pre arabské a medzinárodné médiá.

(Pôvodne uverejnené v marci 2025 na stránke Politika https://politika.darzamakan.com/?p=803)

Zdroj: https://globalbridge.ch/syrien-spielball-der-umliegenden-maechte/