Následky údajného „nacistického pozdravu“ Elona Muska poukazujú na alarmujúci jav: Používanie označení ako „nacistický“ alebo „fašistický“ pri každej príležitosti– bez ohľadu na to, či je to opodstatnené – predstavuje riziko, že spoločnosť zníži citlivosť na to, čo tieto výrazy skutočne označujú. Čím viac takýchto obvinení vrháme okolo seba, tým viac budujeme svet, v ktorom je skutočné zlo potenciálne normalizované.

Proces s Eichmannom: Rozrieďte „nacistu“ a možno nespoznáme skutočné zlo, keď ho znova uvidíme (Foto: Central Press/Getty Images)
Dôležité je, že v Muskovom prípade ADL, významná židovská skupina a strážca antisemitizmu, rozhodla, že jeho „nešikovné“ gesto nebolo nacistickým pozdravom, ale nezdalo sa, že by to progresívnych a liberálnych žalobcov obťažovalo. Pre mnohých môže fotografia, gesto alebo vyhlásenie slúžiť ako hlavná príležitosť na vyjadrenie cnosti tým, že niekoho označia najvážnejšou historickou urážkou.
Mali by sme sa však opýtať: Zmenšili sme význam týchto výrazov natoľko, že nazvať niekoho „fašistom“ alebo „nacistom“ už nemá takú váhu ako kedysi? Niekomu sa to môže zdať ako jednoduchá skratka na delegitimizáciu oponenta, ale neustále používanie takýchto označení im začína uberať ich skutočný význam a premieňajú ich na prázdne epitetá.
Keď sa tieto pojmy prvýkrát použili, popisovali konkrétne politické hnutia a ideológie. Nacisti na čele s Adolfom Hitlerom boli zodpovední za organizovanie genocídy miliónov v holokauste. Fašizmus, ktorý vytvoril Mussolini v Taliansku, ohlasoval totálne autoritárstvo. Obviniť niekoho, že je „nacista“ alebo „fašista“, bola kedysi veľmi špecifická vec.
Dnes stačí kritizovať nelegálne prisťahovalectvo, postaviť sa proti liberálnym hnutiam alebo vyjadriť, že národná suverenita sa dá rýchlo označiť za „fašistickú“. Takže keď niekto ako Elon Musk, osobnosť rovnako kontroverzná ako vplyvná, údajne urobí gesto pripomínajúce nacistickú éru, mnohí sa ponáhľajú nazvať ho nacistom bez toho, aby plne zvážili závažnosť tohto tvrdenia.
Keď označíte každého, kto s vami nesúhlasí alebo sa odváži spochybniť prevládajúcu ortodoxiu, za fašistu, riskujete, že tento výraz bude taký banálny ako prechodná urážka. Tragédiou je, že to podkopáva našu schopnosť rozpoznať skutočné hrozby, keď nastanú – alebo čo je ešte horšie, že to môže urobiť takéto výrazy atraktívnymi pre nevzdelané masy, ktoré sú proti status quo.
Aby sme lepšie pochopili, ako bagatelizácia pojmov ako „nacistický“ a „fašistický“ prispieva k erózii významu, bolo by užitočné nahliadnuť do kľúčového diela Hannah Arendtovej The Origins of Totalitarianism. Arendtová, nemecko-americká učenkyňa židovského pôvodu, sa hlboko zaoberala mechanizmom zla – ako sa môže objaviť v spoločnostiach, ktoré sú inak civilizované.
Vo svojom neskoršom diele Banalita zla analyzovala proces s Adolfom Eichmannom, jedným z kľúčových architektov holokaustu, a ponúkla mrazivý záver: Eichmann bol celkom obyčajný byrokrat, ktorý sa stal spoluvinníkom ohavných činov vďaka bezmyšlienkovitosti a slepému dodržiavaniu pravidiel. V jej očiach skutočné nebezpečenstvo nespočíva nevyhnutne v najobludnejších postavách, ale v bežných ľuďoch, ktorí zatvárajú oči pred zverstvami alebo sa na nich bez rozmyslu podieľajú.
Arendtová opísala fenomén normalizácie zla prostredníctvom byrokracie, inštitucionálnej moci, masovej komunikácie a zbavenia sa morálnej zodpovednosti. V dnešnom kontexte, keď sa pojmy ako „nacista“ alebo „fašista“ hádžu bez skutočného významu, začíname normalizovať to, čo by malo zostať nemysliteľné.
Varovanie je jasné: Zlo nie je len o nebezpečných vodcoch. Je to aj o spoločnosti, ktorá prestáva rozoznávať hranice medzi dobrom a zlom. Akonáhle prestaneme byť šokovaní zlom, prestaneme konať tak, aby sme mu odolali. Najhorším dôsledkom toho je, že nemusíme rozpoznať skutočné zlo, keď mu budeme opäť čeliť.
Nadmerné používanie pojmov ako „nacistický“ a „fašistický“ preto nielen oslabuje ich význam, ale uľahčuje skutočnému totalitarizmu zakoreniť sa v spoločnosti, ktorá už nie je naladená na znaky svojho vzostupu, ako je jazyk útlaku a násilia už nevzbudzujú znechutenie. Je to nebezpečná hra, pretože keď stratíme schopnosť rozpoznať skutočný extrémizmus, stratíme aj nástroje na boj proti nemu.
Vo svete, kde je hranica medzi pravdou a zveličovaním často nejasná, je čoraz ťažšie rozlíšiť medzi tými, ktorí iba zastávajú nepopulárne názory alebo spochybňujú politickú korektnosť, a tými, ktorí sa skutočne snažia rozložiť demokratické inštitúcie.
História nás učí, že zlo nie vždy prichádza s dramatickými fanfárami. Niekedy to príde potichu, maskované ako obyčajná okolnosť. Ak budeme naďalej znižovať význam pojmov, môžeme sa ocitnúť nepripravení a intelektuálne neozbrojení, keď nám na dvere zaklope to pravé.
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
Naše sociálne siete:
facebook.com/NieProgresivizmu
t.me/progresivne
instagram.com/nie_progresivne.
Musíš byť prihlásený pre poslanie komentára.