NA DUKLE A V GAZE

Cez víkend prebehli oslavy na Dukle. Kus dobre práce urobila STVR, lebo okrem priameho prenosu z osláv 80. výročia najkrvavejšej bitky druhej svetovej vojny na území Slovenska dala dostatok priestoru aj historikom.

Zrejme najskloňovanejším slovom prejavov politikov bolo oslobodenie. SNP, Dukla a ďalšie boje na našom území naozaj viedli k oslobodeniu. Avšak zredukovať najmä karpatsko-dukliansku operáciu len na oslobodenie Československa by bolo zjednodušením.

Sovietsky zväz nebojoval napríklad v Poľsku, Československu, Maďarsku a napokon aj v Nemecku za oslobodenie národov. Oslobodenie dosiahol vo chvíli, keď vyhnal Nemcov zo svojho územia. Všetko ostatné bolo bojom o nastolenie novej geopolitickej rovnováhy v Európe. Z tohto pohľadu bola aj bitka na Dukle súčasťou širšej stratégie ZSSR zameranej na posunutie nárazníkového pásma v Európe čo najďalej od svojich západných hraníc. Najmä z oblastí Pobaltia, Čierneho mora a bieloruských a ukrajinských nížin.

Aj keď boli Stalin, Churchill a Roosevelt každý iný, jedno mali spoločné: všetci traja boli geniálni stratégovia. Vedeli, že druhá svetová vojna z nich urobila spojencov, ale rovnako si boli vedomí faktu, že po spoločnom víťazstve sa stanú Sovietsky zväz na jednej a USA a Británia na strane druhej súpermi. A tomu aj prispôsobovali taktiku záverečného roku druhej svetovej vojny.

USA nechceli dopustiť, aby jadru Eurázie dominovala jediná mocnosť, a preto najprv materiálne podporovali Veľkú Britániu a Sovietsky zväz v boji proti Nemecku. Neskôr sa priamo zapojili do bojov v Európe nielen preto, aby pomohli poraziť Nemecko, ale aby aj zabránili ZSSR priblížiť sa k brehom Atlantického oceánu. A tak sa zrodili preteky medzi Washingtonom a Moskvou o to, kto bude prvý v Berlíne.

S ohľadom na tristo rokov trvajúcu históriu invázií Švédov (18. storočie), Francúzov (19. storočie) a Nemcov (dvakrát 20. storočie) chcel Stalin posunúť hranicu nárazníkového pásma čo najďalej na západ, preto je celá Európa posiata pamätníkmi sovietskych vojakov. Roosevelt rozumel tejto stratégii, a preto robil všetko možné, aby sa namiesto Nemecka nestal hegemónom jadra Eurázie Sovietsky zväz.

Rovnováha síl studenej vojny v Európe je dávno preč. Na ukrajinských nížinách opäť zúri vojna. Zatiaľ len regionálna. Je potrebné urobiť všetko pre to, aby aj regionálnou ostala, pretože jej rozšírenie by viedlo k opakovaniu takých masakrov, k akým patrila aj Dukla.

Dnes uplynul rok od vypuknutia vojny medzi Izraelom a Hamasom. Po dvanástich mesiacoch už Izrael bojuje aj s Hizballáhom v Libanone a vymieňa si vzdušné raketové pozdravy s Iránom či Iránom podporovanými Húsijmi z Jemenu.

Hamas, Hizballáh, ba ani sám Irán nie sú schopné poraziť Izrael. Hamas a Hizballáh preto nie, lebo na to jednoducho nemajú dostatočnú silu. Irán preto nie, lebo nie je v stave uskutočniť pozemnú inváziu do Izraela a nedisponuje ani potrebnou technologickou a vzdušnou prevahou.

Avšak ani Izrael nie je schopný na hlavu poraziť Hamas a Hizballáh. Nedokáže ani zabrániť Iránu v podpore Hamasu, Hizballáhu, Húsiov a rôznych šiítskych milícií v Iraku a Sýrii. Pozemná izraelská operácia v Gaze sa už po prvých mesiacoch premenila na jatky civilistov, avšak základné ciele operácie – oslobodenie všetkých rukojemníkov a úplné vykynoženie Hamasu – ostávajú v nedohľadne. Je otázne, aké vojenské výsledky prinesie pozemná operácia proti Hizballáhu v Libanone.

Izrael obe vojny vyhrá. Otázne je, za akú cenu a s akým výsledkom. Pretože vo vojne platí, že výhra sa dá aj utrpieť.

Spomienka na Duklu a na prvé výročie začatia vojny v Gaze nemajú veľa spoločného. Azda len to, že všetky vojny sa končia úplne inak, ako si ich aktéri pôvodne predstavovali.

Peter Tóth