Bez SERVÍTKY a bez DIPLOMACIE pokračovanie

 „TIEŇOVÁ SPRÁVA“ o východiskových (morálnych a štátoprávnych) aspektoch dobového experimentu na ľuďoch, Covidu 19

S podnázvom : Čo nedopovedal vo svojej správe doktor Kotlár, 2. časť

Začnime tam, kde sme skončili. Myšlienkovo i textom. Pristavením sa pri  koreni dobovej traumy. Strácaním IDENTITY na všetkých úrovniach. Osobnej, komunitnej, národnej i štátnej. A to je čas zvonenia, kedy je treba otvoriť všetky čakry na zviditeľnenie príčin a dôsledkov Covidu 19. A zároveň obnažiť s ním nenáhodne spojené experimentálne psie kusy, ktoré dnešnej dobovej traume dávajú nezmyselný zmysel. Skrz fundamentálnu príčinu, ktorá je na tejto úrovni kľúčom, dnes k 2. šuflíku Pandorinej skrinky..

I.

Súčasný problém „registrovaného partnerstva“ členských štátov EÚ v jednom úniovom kurníku má hlbšie korene

Majúc na mysli širší kontext okolnosti dnešnej politickej praxe vedenia EÚ, ktorý treba jasne pomenovať. Ako čosi, čo už nie je hrozbou, ale nevyhlásenou vojnou členským štátom, s vlastnou, národnou a štátnou agendou. Slovensku zvlášť. Vojnovou, ktorej cieľom je už na drzovku zásadne preformátovať vzťahy medzi čl. štátmi a úniovými orgánmi. Zmluvné podmienky, za ktorých sme do únie vstúpili v roku 2004. Spôsobom im vlastným.

A keď to nejde podobrotky (dverami), tak to pôjde dobrovoľne nasilu (oknom). Ako sa na dnes neprehliadnuteľných vydieračov patrí..

EURÓPSKE HODNOTY sú dnes zbraňou pre neposlušných

A tieto spôsoby, akým chcú úniové ciele presadiť „za každú cenu“ – to je už legitimizované správanie sa „inštitucionalizovaných výpalníkov“, ktorí za poskytované služby, ekonomické profity, vyžadujú bezhraničnú lojalitu. Vydierajúc Slovensko zákerným spôsobom, ako ho už poznáme na vlastnej koži.

S baranidlom na dvere, ktoré sa volá „európske hodnoty“. „Zaklínadlo hadov“ na zdôvodnenie útokov voči brániacej sa posádke v strede Európy. Páliacim na ňu s dvojakým strelivom..

Jednak prostredníctvom zákerne vysielaných farizejských, europoslaneckých „spanilých jázd“ na Slovensko, jednak viazaním fin. prostriedkov, najnovšie z Plánu obnovy, na splnenie úniových požiadaviek. Na spôsob – najprv urob – potom príde odmena.   Ako keď cvičíte psa. Dajúc to na 1. signálnu sústavu. S tým, že TO UROB, to znamená – daj súhlas na presadenie prvoradých záujmových priorít režisérov dnešného globalizovaného sveta, prostredníctvom Európskej komisie.

A tie začínajú presadením  k tomu potrebnej (primárnej aj sekundárnej) legislatívy EÚ. V prvej vlne. V druhej, s ňou „harmonizovanej“ právnej, následne (už povinne) na našej národnej úrovni. Všetko z moci (ekonomickej) sily a (devalvovaného) hodnotového krytia – bezprecedentným rozhodovaním „Bruselu“ o základných kameňoch bytia a žitia občanov  členského štátu, o regulačných pravidlách fungovania svojprávneho, zvrchovaného štátu. Aj toho nášho štátu. Tu, doma.

PALICA – von z VRECA..

A ako to baranidlo funguje, stačí pripomenúť ostatné použitie tejto zákernej zbrane s ekonomickým strelivom v praxi – pozastavenie platieb zo včeličky, na ktorú sa, nie mimochodom, aj my skladáme. Operatívne, idúc s palicou na „neposlušné“ Slovensko skrz „dnešné“ prijatie zákona o oznamovateľoch TČ, „včerajšie“ o Špeciálnej prokuratúre, „predvčerajšie o trestných sadzbách.., atď.

A PÁN má v rukách aj BIČÍK, o ktorom vieme, že najlepšie plieska na konci..

LEBO pre prípad trvajúcej neposlušnosti „malého psa“– je tu ešte na konci dňa krajná možnosť. Bič, ako nám ho najnovšie, verejne, demonštratívne, touto dobou predstavila novo sformovaná holandská vláda – zbaviť neposlušné Slovensko HLASOVACÍCH PRÁV.

A to už je červená, za ktorú už nejde ísť. Nemôže ísť, pre zachovanie národnej dôstojnosti a štátoprávnej zvrchovanosti. Lebo to je už stav, aký bez väčšieho preháňania dobre poznali stovky, možno tisícky podnikateľov na Slovensku v 90-tych rokoch. Výpalníctvo. Len s tým rozdielom, že dnes sa na tento účel používajú jemnejšie metódy. Ružové obláčiky a biele „rukavičky“..

A na toto už existuje iba jediné, verejné : Takto né, bruselskí chlapečkovia. Takto né, (ani) bruselskí poskokovia na Slovensku. Takto naozaj né..

Lebo takto nepoctivo, nečestne, dvojtvárne nevyzerá „registrované partnerstvo“ samostatných, zvrchovaných, rovnocenných členských štátov v jednom, spoločnom (európskom) dome, o ktorom nás falošne presviedčate už vyše 20 rokov…

II.

Vrátiac sa na začiatok, ku Covidu, krvavému dielcu v mozaikovom obraze, pripomeňme ešte raz, že pre  lepšie porozumenie jeho významu a sprievodných okolností, s akými sme boli v rokoch temna konfrontovaní – je treba ten obraz vyskladať z čo najviac relevantných informácií. Lebo by bolo fatálnou chybou myslieť, že Covid 19 bol iba izolovaným dielcom len jedno použitie..

A to, čo bolo povedané vyššie ani zďaleka nie je úletom mimo misu.

Naopak, bolo nielen dôležitým varovaním, nebolo iba čítaním zo sklenej gule, ale  vreckovým „cestovným poriadkom“ na čítanie východiskových politických reálií, na ktorých bol postavený aj celosvetový experiment, o ktorom je dnes reč. Na Slovensku v podaní špeciálne vyextrahovaného „laboratórneho“ spôsobu zneužitia sily moci, ktorý nemal páru vo svete – svojím plošným rozsahom a mierou svojvôle, s akou k nemu došlo.

Pre objektívnosť však treba jedným dychom  dodať, že aj s neuveriteľne ľahkou schopnosťou tento zámer dosiahnuť. Schopnosťou, zďaleka neporovnateľnou so svetom. Pri komparácií  správania sa ľudí mimo náš slovenský svet – až neprístojne nedôstojne.

A tie dôvody neprehliadnuteľne kričia aj dnes. Dôvody dvojakého rázu..

III.

Cogito ergo sum. Myslím, teda som, je sprievodcom pre zrozumiteľnejšie čítanie dejín. Aj nasledujúceho textu..

Pre zrozumiteľnejšie chápania východiskového dôvodu – nepochopiteľná schopnosť nepoučiteľných uveriť na Slovensku novým spasiteľom doby – bez toho, aby sa o nich čo len obtrel duch francúzskeho filozofa Reného Descartesa. Jeho myšlienkový odkaz, ktorý umožňuje ľuďom i celým národom prežiť. V prvom rade myslieť, teda pýtať sa. Až sa jeden čuduje, ako sme to  s týmto handicapom dokázali..

Jedna, jediná možnosť sa ponúka. Zároveň je to príležitosť zaďakovať aj pri tejto príležitosti národným osvietencom svojej (medzníkov) doby. Štúrom počnúc, Husákom tvrdiac a Mečiarom končiac. Či sa to niekomu páči alebo nie. Lebo Štefánik s Dubčekom nedostali šancu. Pripomenúc súčasne pri týchto 2 menách osudovú paralelu s prv menovanými velikánmi svojej doby. Ako v prípade Štefánika a Dubčeka – zamlčujúc, čo horšie rovno znevažujúc ich meno a ich význam pre Slovákov vo svojej dobe – na rovnaký spôsob sme svedkami opakovaného projektu z rovnakej dielne, tej istej „proveniencie“ . S evidentným zámerom prostredníctvom ich účelovej „osobnostnej dehumanizácie“ devalvovať slovenské dejiny. A tým nahlodávať a spochybňovať dôvod na rodovú úctu a hrdosť Slovákov k nim.

A je to aj zároveň príležitosť spomenúť pritom úlohu pána Čarnogurského. Ten nech sa nehnevá. Nech odpustí, že sa nedostal do toho exkluzívneho klubu osvietencov, ktorý svojím dedičstvom zásadne ovplyvnili chod slovenských dejín. Uznávajúc pritom, že veľa pre dobrú vec urobil, na rozdiel od dnešných  následníkov zo súčasného vedenia hnutia..

Za aktuálnu zmienku stojí tento malý exkurz najmä v súčasnosti, s ohľadom nato, že tá jeho povestná – „naša hviezdička na nebi“, ktorú by dnes už nebolo na nebi ani vidieť –  by bola iba vodou na mlyn tých, ktorí národné záujmy, potrebu ich chránenia v medzinárodno-právnom rámci ako oko v hlave – považujú dnes za ideové spiatočníctvo, za politický rudiment.

A toto je zároveň ten druhý významný dôvod, prečo sme uverili, prečo sme sa nechali počnúc rokom 2020 zviesť z – aj keď len krehkej, ešte nespevnej – cesty pokoja bytia a dôstojnosti žitia, z cesty národnej svornosti, úcty a rešpektu k rodovému dedičstvu, ktorá je súčasne tým pomyselným cieľom. Prečo sme zlyhali ako národ v skúške času..

IV.

A práve o tomto je dnes treba hovoriť prednostne. O historických aspektoch našej dnešnej štátnosti.

O „duchovnom materializovaní“ našich národných, do úzadia zatláčaných, dejín, o pragmatickom sprítomňovaní nášho kultúrneho dedičstva. O pestovaní prirodzenej, nevynucovanej hrdosti „Jankov“ na svoj pôvod. V čase a mieste na tom určenom v prvom rade. Už v predškolských a školských zariadeniach. Aby sa naši dnešní Jankovia nevychovávali v opačnom duchu. V tom lepšom prípade – v tom  svetoobčianskom.

V tom horšom prípade, nechávajúcom v duši „dedičskú“ čiernu škvrnu.

Vštepovaním čierno-bieleho videnia sveta, delením – na správny a nesprávny breh, na tých dobrých (našich) a tých zlých – a v tomto rámci „voľne sadiac nenávisť“ do ešte nepopísaných duší nevinných detí spôsobom tým najzákernejším – podsúvať politické nálepky za iný názor už aj na detskom ihrisku; s Ficom, ako terčom i desiatkou na ňom – pri (ešte) nevinnej detskej streľbe na cieľ..

S vrcholným číslom :

Aby sme nemuseli so smútkom v duši počúvať škandalózne verejné vyhlásenia „Janov“, podobných tým, ako sa nechali počuť duchovní odroni z vyrobení z „euro-občianskeho cesta“

Pripomeňme. Na výstrahu dvoch. Na účel symbolov tých, rovnako uvažujúcich, to stačí.    Š. Hríba. Jeho : „Keď niekto povie: Som hrdý, že som Slovák, naskakuje mi husia koza.“  A M. Havrana, hrubo znevažujúceho a dehonestujúceho základovú dosku našej dnešnej štátnosti, Ľ. Štúra, o ktorom   nehorázne prehlásil, že bol „antisemita“. A Vajanský – „zaprdený hlupák..“

A čo je treba mať na ľuďoch tohto špinavého naturelu obzvlášť na zreteli je nielen hlboko nemravný rozmer týchto indivíduí. Čo je nebezpečnejšie, čo viac obáv prináša, je fakt, že tieto ľudské karikatúry sa už neskrývane preformátovali do polohy angažovane spolitizovaných aktivistov.

A to aj napriek tomu, že zastávajú významné pozície novinárov, dokonca Hríb v roli šéfredaktora, redaktorov, Havran dokonca, s osobitnou reláciou vo verejnoprávnej TV, mediálnych komentátorov verejného diania, súhrnne všetko morálne zakrpatených ľudí, ovplyvňujúcich z tejto pozície zásadným spôsobom verejnú mienku. S osobitným pripomenutím, že sú profesijne, morálne i eticky viazaní nestrannosťou, aká hádam až preteká z Etického kódexu novinárov, a podobných „zbytočností“..

A dnes je tento imperatív pre Slovensko o to dôležitejší, že sa nachádzame na ďalšej časopriestorovej križovatke, na novom dejinnom medzníku, na ktorom sa práve touto dobou rozhoduje o novej podobe Slovenska v špirále času.

A to je dosť dobrý dôvod na zmenu kurzu. Pre-nastavením východiskovej „severky“. Na „kompase v nás“, na ktorý upozornil v podobnom dobovom rozhraní P. Jilemnický. Na  tom vzácnom súkromnom „prístroji“ , ktorý si, každý z nás, uchovávame hlboko vo svojom vnútri človeka..

Majúc na mysli ten, ktorý sme v spomínanom čase temna tak ľahkovážne stratili zo zreteľa..

Laco Kopál